XII. Somnia aeternus

4. září 2016 v 10:25 | Alex |  Zatratení 3: Krysař
XII.

SOMNIA AETERNUS


Biele svetlo mu dráždilo oči, pripadal si na chvíľu ako slepý; ako pustovník na majestnátnych planinách Sibíri...
Sibír?

To nie je Acheron, to nie je kolónia Croatoan, to nie je svet desivého Nekropolisu.
Kde to som?, chcel zakričať, ale hlasivky by ten nápor nevydržali.
Namiesto toho zachripel: "Ee o-ooom?!"



Sestra utierala jeho príručný stolík. Starala sa o neho už celé mesiace.
Aký je len zvláštny, myslela si často, mladík v tele starca... Pokyvovala nad ním hlavou, husté hrdzavé vlasy zopnuté do copu jej pritom lietali z pleca na plece. Dievčatko dospelo v Ženu a zistilo o sebe strašne veľa - že mocným mužom sa nakoniec každá zunuje; že ekonómka je jej na hovno; že len vlastná ctižiadostivosť a odriekanie jej dokážu otvoriť dvere. Spoľahnúť sa na seba.
Neveriť mužom.
Ale on...

On otvoril oči a zachripel: "Ee o-ooom?!"
Eva sa strhla a hneď sa k nemu vrhla, nech sa ukľudní. Priložila mu k perám pohár s vodou, on sa lačne napil a ona presne vedela, kedy ho má odtiahnuť, aby sa jej nezakuckal.
Zvláštne, myslela si, kým spia sú všetci tak roztomilí. Nič nechcú, len dávajú. Nehovoria, len počúvajú. Ako tento tu.
Robert Schultz.
Rakúšan? Nepripadal jej tak. Mal príliš výrazné slovanské rysy.
"Chvíľu tu počkajte, ja skočím pre lekára", povedala mu čo najzreteľnejšie.
Ja hlúpa... Kam by chodil, veď je paraplegik.

Robert Schultz sa rozhliadol okolo seba. Oči ho rezali od všadeprítomnej beloby a len zťažka sa rozpomínal na skutočný svet na Zemi. Biela vlčia tma ho načisto pohltila a on nevedel, či to bol len strašný sen alebo tým strašným snom je tento nemožný lazaret. Zvíťazil nad Dlháňom?
Do miestnosti vošiel iný dlháň. Starší muž semitského typu - zakrivený nos, nažltlá pokožka, dlhé pavúkovité prsty. Mal na sebe biely plášť a vlasy, ktoré - hoc ešte stále ebenovo čierne - sa pomaly dávali na ústup. Večný žid, ako si ho Robert pomenoval, schmatol jeho výsledky a začal sa nimi prehrabovať, pričom blýskajúcimi okuliarmi stále hádzal kradmý pohľad na pacienta.
"No", vyštekol, " to ste si dali pekného šlofíka pán Schultz..."

Pokračoval ďalej, niečo o rokoch, ktoré prespal, no Robertovi v hlave víril už len jeho hlas.
Je to zbytočné, mali by sme ho odpojiť...
...pán Laščík už za neho neplatí, niet miesta...
Pán docent, stojí nás to zbytočné peniaze...
A potom to najhoršie...
Zomrieš. Tak aspoň zomri čestne!
Robert sa prudko vymrštil z postele.

"Sestra! Thorazin!", zvolal lekár.
Gelbmann! Tak sa volá, primár Gelbmann!
Márne zápasí s tým starcom, je príliš slabý. Zúfalo pozrel na Evu. Ona je dobrá, opakoval si, ona je dobrá. Nemalo sa jej to stať... Vo dverách stojí blonďavý sanitár s vlčími očami a čosi sa pýta Gelbmanna.
Potom už len slabé bodnutie ihly, rozplývajúci sa obraz a vrčanie kdesi vysoko nad nebom:
"Mal si usnúť naveky!"
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 ZdenekO ZdenekO | E-mail | 17. ledna 2017 v 15:48 | Reagovat

Chtěli byste zvýšit návštěvnost na alexdelarge.blog.cz několikrát? Hledat v google: Masitsu's tricks

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama