VIII. Nekropolis

25. října 2013 v 21:17 | Alex |  Zatratení 3: Krysař
VIII.

NEKROPOLIS


Konečne stál tak blízko, že sa ho mohol dotknúť. Celý Nečas sa premenil na čosi dávno minulé, nevnímal tú dlhú a tŕnistú cestu z pekla do očistca. Biela púšť bez života sa zmenila na bielu snežnú pláň tak rýchlo, že si to ani nestihol uvedomiť. Všade vôkol sa dvíhali zo zeme ostré ľadovce, z niektorých trčali studené modré hnáty, niekde krvavočervené omrzliny, ktoré v tej belobe okolo Bojovníka pôsobili až nepatrične a dráždili oči. Náhle cítil.


Cítil celú tú dlhú cestu a kolená sa mu podlomili, cítil strašný chlad prenikajúci až do krehkých kostí smrteľníka, ktorý si ešte nedávno nahováral, že je poloboh, titán. Počul, ako okolo neho zavíja vietor, ten zvuk mu drásal zmysly, vyrvával ho z apatie Nečasu. Videl ako starne, pozeral sa do krištáľovočistého ľadovca a pribúdali mu vrásky okolo úst, a hoci pod kovovú helmu nevidel, cítil, ako mu vlasy belejú a v chumáčoch vypadávajú. Chrbát sa mu ohýňal, brnenie na ňom oťaželo, už nebol jeho výplňou, lež pouhým vešiakom. Prsty sa groteskne krútili až pripomínali pavúka kosca. Na chrbte ruky sa tvorili vystupujúce žily, koža sa pokrývala pečeňovými škvrnami. Zuby mu vypadávali a cvengali o studený ľad. Kĺby ho rozboleli. Spod ťažkých viečok a ešte ťažšej prilbice uprel prosebný zrak na Dlháňa.

Ak mu Nečas pripadal ako večnosť, nebolo to nič v porovnaní s Dlháňom. Bol tak vysoký, tak nekonečný, že si pri ňom pripadal ako mravec, a predsa rozoznal každý rys jeho tváry i detaily postavy. Na hlave mal špicatý klobúk s okrúhlou širokou strechou, nos zakrivený ako skoba a oči červené a neľútostné, zrovna tak poburujúce ako tie omrzliny mesta mŕtvych, ktorému vládol. Znovu tak kontrastné s ďalšou belobou, ktorá ho halila. Točil sa nesmierne rýchlo, no i tak akoby len znudene provokoval. Podchvíľou vrhal pohľady na Bojovníka a toho každý pohľad bolel.

"Poď", prikázal Dlháň, "vyzvi ma."
"Nemôžem", šepkal Bojovník zlomeným stareckým hlasom, "som slabý".
"Zomrieš", šepol on ako víchor, "tak aspoň zomri čestne", a pojal ho do seba.
Krútili sa v smrtonosnom víre Dlháňových útrob, kde omračujúci blizard zvonka nedošiel. Bojovník sa začal uzdravovať, telo mu opäť mladlo, naberal sily a svaly sa mu napínali ako Heraklovi. Cítil, že Dlháň zmätkuje. Pojal ho ako svoju súčasť a dal mu kus svojej sily. Bojovník sa začal obracať a krútil Dlháňa do proti smeru, inu, krútil mu útrobami v opačnom smere, akým on otáčal svoje vírivé hmotno-nehmotné telo. Mrchožrúti z púšte škrekotali, slony na vratkých nohách klopkali tenkými raticami. A vtedy sa kus Dlháňa otrhol.

Bojovníkovi to zasiahlo tvár, nebol už chránený Dlháňovým trupom, ostal len v jeho spodnej časti, hlava mu znovu ostarla, vlasy zas vypadávali, ale ruky a nohy mal stále mocnejšie a mocnejšie. Tlak v staručkej hlave sa nedal vydržať. Cítil, že zbytok Dlháňovho tela sa točí čoraz pomalšie a že keď zomrie Dlháň, zomrie spolu s ním. Celou svojou silou sa chytil prstami za prilbicu. Pavúkovité prsty starca a dlaň siláka sa ustavične menili, až kým helma nepraskla a on nezačal kričať. Prekričal všetkých bedárov Croatoanu, všetky nemé tvory obývajúce rieku Acheron a belostnú púšť Meteory, aj východný vietor Nekropolisu.

Kričal aj keď sa zobudil na úplne inom mieste, v úplne inom časopriestore. Zomrel len preto, aby sa narodil do ďalšej beloby.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama