III.
NEŠŤASTNÝ ORTIEĽ
Sudičky v tú noc asi nemali dobrú náladu. Namrzene stáli nad kolískou drobného uzlíku a špekulovali, ako by tohto malého človiečika čo najviac zničili. Prečo vlastne nie? Niekto dostane do vienka absolútnu beznádej a predsa sa s tým dokáže vyrovnať a urobiť si na zemi svoj osobný raj. A Sudičky mali takéto experimenty mimoriadne rady.
Nad dieťatkom otvorili Pandorinu skrinku a vypustili všetko okrem tej povestnej nádeje, tá ostala úplne na dne. Šialenstvo, martýrium, trauma, komplexy, to všetko chvíľu vírilo nad jeho hlavičkou, až preniklo presne tam, kde malo. Do srdiečka. O hodinu matka dieťatka naposledy vydýchla vyčerpaním z ťažkého pôrodu. Prvá rana bola zasadená. Možno keby bolo to malé chlapčekom, malo by to v živote ľahšie, ale Sudičkám sa nechcelo nikomu napomáhať. Na druhý deň prišlo Dievčatko aj o ocka. Hrdý otecko sa ponáhľal za manželkou a potomkom a na križovatke ho doslova zvalcoval kamión. Nemal šancu, bol na mieste mŕtvy. Druhá rana zasiahla ešte nevinné dieťa.
O Dievčatko sa "staral" Detský domov. Pomaly rástlo a každý deň bol čoraz ťažší. Bolo pehavé, nosilo okuliare, postava chlapčenské ucho. Detský domov bol školou života, ktorú by nikdy nemal nikto absolvovať už tak mladý. Deti vedeli byť tak kruté... V prenesenom zmysle a v detskej teatrálnosti bol každý deň dňom o prežitie, vydobytie si rešpektu medzi rovesníkmi i staršími, každodenné víťazstvá i prehry. Hlavne prehry. Dievčatko bolo nadané, rado sa učilo, rado čítalo. Čítalo ešte skôr, ako začalo chodiť do školy. Deti ju preto nenávideli, mysleli si, že sa povyšuje. Ale ono len chcelo uniknúť, preč od nich, do sveta fantázie, kde jej nemôže nikto ublížiť. Predstavovalo si samú seba ako škaredé káčatko, ktoré raz vyrastie na krásnu labuť. Z tohto nekonečného presviedčania samej seba o tom, že bude lepšie, sa nakoniec stali len prázdne vety. Niekde v hĺbke duše vedelo, že to bude už len horšie a horšie.
A potom prišla tretia rana. V obrovskom komplexe obchodného domu v Bratislave sa Dievčatko vytratilo zo skupinky a zamierilo na dámske toalety. Dievčatko malo vtedy sedem rokov. Dvere toaliet sa otvorili a Dievčatko vošlo. Pri zrkadlách stáli dvaja mladí muži, ani si ju nevšimli, no zato ona si všimla ich. A od tej doby si všímala každého muža. Jeden bol ozajstný hromotĺk, vysoký, mocný, holohlavý a na tvári mal nepeknú popáleninu. Vzbudzoval v nej hrôzu, keď pootočil hlavu a mäsitými perami sa na ňu zašklebil. Zato druhý, ten bol sladký. Útly, pekný do tváre, trochu mastné špinavoblonďavé vlasy mu padali do tváre a na uchu sa mu ligotal zlatý krúžok. Obaja mali na sebe orandžové kombinézy upratovacej čaty. Dievčatko popri nich precupkalo k poslednej kabíne, obor a fešák ďalej umývali uchytané zrkadlá.
Sadlo si na misu, ktorá bola trochu vyššia a tak si musela pomôcť. Párkrát to žblnklo, utrela sa a vstala, sukničku si narovnala naspäť a spláchla. Vyšla z kabínky a vtesnala sa medzi dvoch mužov, aby si umyla ruky. Obor sa na ňu hrozivo usmial a podal jej ručníkový papier. Dievčatko naňho upieralo oči veľké ako golfové loptičky.
"Ďakujem", zašepkalo.
Obor sa znovu usmial a učupil sa k nej.
"Si tu sama?", spýtal sa chrapľavo, akoby ten hlas používal len sporadicky.
"So školou... a... Asi som sa im stratila...", zakňučala.
Obor múdro prikývol a chytil hrčovitým palcom jej drobnú rúčku.
"Pohľadám ich, počkaj tu", odvetil a vyparil sa. Ostala sama s Fešákom.
Postávala tým klasickým detským spôsobom, ručičky za chrbtom a mierne sa nakláňala dopredu a dozadu a naspäť. Fešáka sa báť nemusela, bol predsa taký sladký. Odrazu však na ňu prudko skočil, ako puma, veľkou rukou jej zakryl ústa a nadvihol sukňu. Rozdrapil jej nohavičky a ona ucítila strašnú bolesť. Videla samú seba v zrkadle, oči srnky a besný pohľad Fešáka. Hýbal sa na nej, čosi z neho jej rozvieralo útroby, priam rezalo vnútornosti. Keď už bolesť nemohla zniesť, upadla do bezvedomia.
Našli ju na zemi, Obor a triedna učiteľka. Bola zmätená, plakala, nevedela, čo sa stalo. Vtedy ju prvýkrát niekto objal. Láskavý Obor vyronil slzu spoločne s ňou v tom krátkom objatí a hneď sa pustil dolapiť odporného fešáka. Dve udalosti, úplne odlišné a predsa časovo takmer identické. Dve udalosti, na ktoré nikdy nezabudla. Znásilnenie a prvé objatie. Fešáka nikdy nechytili a Obra už nikdy nevidela. Ale odvtedy mala na pamäti, že nie všetko je také, ako to na prvý pohľad vyzerá...
A začala nenávidieť toto mesto.
Chúďa dieťa.
Inak, tretia časť Zatratených je podľa mňa zatiaľ asi najlepšia. Páčia sa mi tvoje opisy, metafory, všetko. Pri tých sudičkách mi iba napadlo čosi, čo mi kedysi povedala kamarátka: Osud ti nadelí iba toľko, koľko vie, že sám unesieš. :)