II.
CROATOAN
Tma bola nepreniknuteľná, temnejšia než najčernejšia čierna, no jeho oči si rýchlo privykali. Spočiatku sa orientoval len podľa hmatu, dni a noci, hoci nevedel, kedy sa a či vôbec striedali, mu však dodávali viac odvahy a viac citu, až pomaly zisťoval, že tam nie je sám a že priestor okolo neho číta asi desať metrov a stena je len jedna jediná. Jediná, no kruhová. Obrovské väzenie, v ktorom zneli čudné zvuky, občas sa oňho obtierali klzké telá martýrov a nezrozumiteľným jazykom ho o niečo prosili.
Ako sa mu cibrili zmysly, pomaly začal vydávať zvláštny, v tejto tme takmer nebadateľný jas. Stal sa svetlonosom, Bohom pre tých úbohých slepcov v temnote. Nevideli, ale cítili teplo, ktoré vyžaroval a radi sa zhlukovali v jeho spoločnosti. Postupne ich začal vidieť, vyziabnuté snehobiele telá, oči bez zreničiek, dlhé, od špiny čierne pazúry. A začal vidieť aj seba. Hoci nik z nich nejedol, ani on sám, aspoň si nato nespomínal, nikdy nepociťoval hlad, ani smäd a predsa jeho postava bola tak odlišná od týchto miserábles. Bola akoby tesaná z jedného mramoru, rovnako biela ako oni, lež nie ako tieň, ale statná, svaly hladko prechádzali v ruky a ruky do prstov. Bedári okolo neho nemali vlasy, zdvihol teda ruku, aby sa presvedčil, či aj uňho je tomu tak. Nahmatal len kovovú prilbicu tiahnúcu sa od čeluste až hore. Nevedel ju sňať.
Celá večnosť sa niesla v zúfalom úpení, nik, ani on nepovedal nič, čo by dávalo zmysel, nik nemal žiadnu činnosť. Z tejto mizérie mu najprv prišlo otupno, väčšinu času prespal, no čoraz viac mu toto väzenie začínalo privodzovať muky šialenejšie než bola fyzická bolesť. Prečo on? Prečo je iný? Kde to je? Preboha, prečo má na hlave tú odpornosť?
V zúfalosti udrel päsťou do opevnenia, ktoré ho obklopovalo. Objavil sa drobný, no viditeľný lúč svetla. V šialenom úsmeve odhalil ostré zuby.
Ako tak pozerám, pribudla tu tretia časť Zatratených? A ja ani neviem, kde som prestala v tej poslednej. Ale ja to čoskoro doženiem, sľubujem!
PS. nefrustruje ťa toto počasie?