XIV.
LOLA BEŽÍ O ŽIVOT
Ležal som v kaluži vlastnej krvi, moču a sračiek. Od pása nadol som ochrnul, ale vtedy som o tom nevedel. Stáli nado mnou, anjeli smrti ako z toho môjho sna. Vyzerali ako Mickey a Mallory, chladné úsmevy zdobili ich dokonalé tváre. Len Citrón vyzeral ako Spud, naivný, zúbožený, vlastne celkom bezvýznamný a predsa nepostrádateľný pre môj príbeh.
Slnko nesvietilo, nie ako v tom sne, ale doprdele, čo som vlastne čakal, že to bude všetko navlas rovnaké? Veď to bola len krutá metafora toho, čo sa skutočne malo stať. A ja som vedel prečo, docvaklo mi to. Preto, že som si dovolil ju podviesť. Jej oči sa stretli s mojimi a ona presne vedela, načo myslím. Pozrel som sa na Danihela. Nepovedal ani slovo, nie teraz a mne už nepovedal nikdy nič. Už sme sa nestretli. Ani s Lolou, ani s Citrónom, ani s ním. Želal som si, nech už to skončí. Bez slov, bez všetkého, len milosrdná vražda na záver. Ale tak ľahké to nikdy nie je.
Najprv musel dostať moje odtlačky na jeho zbraň. Čo na tom, že ho nenapadlo, že pri balistike sa zistí, že tá istá zbraň ma strelila do chrbta. Aj to ako keby bolo vopred naplánované, že k balistickej skúške nikdy nedôjde. Chystal som sa spýtať ešte niečo, no len som otvoril ústa a tú otázku som vyslovil až o dvadsať rokov neskôr, keď som sa prebudil na inom mieste, v inom čase ako niekto iný. Slová Chucka Palahniuka. Ak sa prebudíte na inom mieste a v inom čase... Môžte sa prebudiť ako iný človek? Nepodstatné. Okovaná špička jeho kanád ma zasiahla do ľavého spánku a dostala ma do nepredstaviteľne dlhého spánku. Do hlbokej kómy, ktorá vymazala všetko ľudské, čo tej noci vo mne ešte bolo. Trvalé poškodenie mozgu, povedali neskôr lekári. Počul som tých ľudí, ktorí okolo mňa dvadsať rokov krúžili ako supy, ale nemohol som sa pohnúť a povedať im, že ich počujem, nech o mne nehovoria ako o beznádejnom prípade, ako o živej mŕtvole. Neviem, koľko času muselo ubehnúť, aby som si uvedomil, že som skutočne mŕtvy.
A Lola bola znovu s tým násilníckym machom, ktorý mohol mať každú. Až keď ju jeho nakladačka dostala tam, kde mňa, utiekla. A potom už utekala celý život. Pred problémami, pred milencami, sama pred sebou. Ale minulosti neujdeš. Hoci je nemenná, vždy si ťa nájde. Minulosť je lovec ľudí, ktorý plní svoj plán na 110 percent. Dostala mňa, dostala Roba Čányho, dostala všetkých. Lola bežala o život, aby o roky a roky neskôr oň tak či tak prišla.
A ja?, pýtate sa. Ja som dostal druhú šancu od môjho otca. Ivan Laščík našiel obetného baránka, ktorý si odsedí celý trest za vraždu podnikateľa Kohna. Sľúbil mu desať miliónov korún. Alex Kovács, veď ho poznáte. Otec podplatil políciu a sudcov a vlastného syna odpratal na súkromnú rakúsku kliniku pod iným menom. Zadĺžil sa snáď na celom Slovensku, narobil si kopu nepriateľov, začal spolupracovať so srbským gangstrom. A prečo vlastne? Aby nakoniec skapal, tak ako skapeme všetci. Ale jeho drobné tajomstvo odsúdené na vegetáciu sa nikdy neprevalilo, to je hlavné.
Chcel som len milovať a byť milovaný.
Všetci máme tajomstvá, veľké i menšie. Mnou nadobudlo slovo tajomstvo obludný rozmer. Kto je ten mladík napojený na prístroje, pýtali sa ošetrovateľky celé roky. Zahraničné meno im nič nehovorilo. Ja som bol živé tajomstvo, dal som tomu slovu úplne iný význam. Bol som tichý naslúchajúci. Bol som bútľavá vŕba. Vedel som o všetkých špinavostiach, ktoré sa na klinike robili. Až prišiel čas, kedy som vstal ako fénix z popola. Síce so značne potrhanými krídlami, ale stále som tu. Nová identita, nová osobnosť, nový charakter.
Som živý odkaz minulosti. Jej nástroj na pomstu. Kto som?
Martin Laščík, kedysi. Miki, pre priateľov. Robert Schultz, stojí na mojej karte dnes.
Som mŕtvy muž.
Najvýstižnejšie by ale bolo...
Karma.
Fatal Error
Tak som to konečne dočítala. :)