VIII.
MAGICKÁ HLBOČINA
Padnúť na dno je ľahšie ako sa zdá, tým viac, ak padáš dobrovoľne. Zo dňa na deň som dal výpoveď, prišiel o celú tú večnosť abstinencie, na ktorú som bol tak skurvene a zbytočne hrdý a nasťahoval si do baráku dievča, ktoré je nespoľahlivejšie než Slovenská pošta, etc., etc. A prečo? Len preto aby som sa zbavil toho hryzavého pocitu, že nežijem naplno. Že vyplňujem svoj život pičovinami ako sú práca pingla, že trávim čas s ľuďmi, pre ktorých je vrchol blaha zapadnúť do snobského podniku, počúvať Stinga a Coldplay (nič proti nim) a sŕkať vodku s džúsom, že márnim čas hlúpymi kvázi prioritami. Tomu všetkému je koniec. Nie však úplne.
Prachy mám stále rád, ale už ich nazarábam tým, že sa nechám okrikovať a nosím prijebaného motýlika, ktorý ma škrtí ako veľká kapitalistická sviňa, ktorej vlastne slúžim, odporný kombinát, ktorý odo mňa cicá lóve ešte aj zato, že pracujem. Nie, teraz robím konečne to, v čom som najlepší - predávam drogy. Za dva týždne som svojimi kontaktmi vyradil dvoch najlepších dílerov s takým kvalitným matrošom, že aj varič by zaplakal. Z posraného Šamorína, si to predstav... Človek by si pomyslel, že mi to narobí kopu problémov, ale opak je pravdou. Ako som sa zdvihol z popola, jak znovuzrodený fénix, takisto sa so mnou zdvihla moja povesť a legendy okolo mňa. Zas všetci vedeli, kto som. A nikto si nič nedovolil. Samozrejme, benga okolo mňa krúžia ako supy. Ale užívam si to.
Je to magická hlbočina, kde sa pohybujem ako díler a konzument zároveň. Ja a Lola, párik sfetovaných zaľúbencov brázdiacich nočnú Bratislavu. Dokonca ma ukecala znovu sa pozrieť do starých oblastí, kde som sa kvôli náckom a iným obludám neukazoval už strašne dlho. Padali sme a padali sme spolu a to padanie bolo nádherné. Nádherný stav beztiaže. Úžasný pocit, keď som vedel, že nájomné môžem zaplatiť na polroka dopredu, že chladnička bude furt plná, že už nemusím chlastať lacné patoky a v hypermarkete počítať každý cent. A hlavne, že preto všetko vlastne takmer vôbec nemusím pohnúť prstom.
Ale aj tak akosi nie som spokojný. Chcem viac. Viac od života, viac prachov, ešte väčší bordel ako robím teraz.
A paradox je, že všetky tieto naháňačky a nelegálne činnosti ma upokojujú viac, ako keď som žil "normálne".
Život je plný paradoxov...
Toto je Mikiho normálnosť.. alebo nie?