IX.
PERNÍKOVÁ VEŽA
Ako sa navrátil môj život do starých koľají, vrátili sa aj staré zlozvyky. Nemám na myslí háčko a piko, tie som už teraz bral ako každodennú súčasť života. To nie. Ale vrátilo sa mi sebavedomie a s ním aj nekonečné libido. Inými slovami, našiel som si popri Lole bokovku. Nie jednu, ale rovno štyri. Náš vzťah bol síce stále rovnako vášnivý, chvíľu sme sa nenávideli a hneď nato by sme za toho druhého dali život, no už to nebolo také ako na začiatku. Zatiaľ sa mi však darilo všetko držať pod pokličkou.
Stavali sme jednu veľkú perníkovu babylonskú vežu plnú klamstiev a samozrejme, drog. Vedel som, že aj Lola niečo tají, respektíve, že ju niečo trápi. Lenže nevenoval som tomu pozornosť, mal som plné ruky vlastnej špiny. Po víkendoch sme s partiou chodievali na Slovan pobiť sa, nie preto, že by sme boli hrdí slovanisti, ale preto, že sme si potrebovali nutne vybiť energiu. Bol to v podstate taký neoficiálny klub bitkárov. S tvrdým jadrom sme sa ale nestýkali, bolo v ňom priveľa náckov, ktorým by sa moje kšefty nemuseli páčiť. Ako sup na mňa za každým krokom striehol Žavér. Proste sračky, sračky, sračky, sračky, sračky, sračky. Túžobne som očakával, kedy tá veža spadne, všetko praskne a ja klesnem na absolútne dno a už viac nevstanem. Nechcelo sa mi žiť, nič ma nenapĺňalo, nič ma nerobilo šťastným, v ničom som nevidel zmysel. Často som premýšľal nad smrťou. Aká asi je? Čo bude po nej? Má vôbec zmysel nahanobiť si tu nejaký majetok, spraviť si nejaké zázemie, žiť naoko šťastne, keď nakoniec aj tak o všetko prídeme a ostaneme takí, akí sme prišli na svet...? Toto všetko mi vírilo hlavou, toto a ešte ustavičná paranoja.
Zle som spával, alebo som nespával vôbec. Po čase som tak zblbol, že niektoré veci som poznal len po farbách. Inými slovami, nevedel som si spomenúť, čo je tá pičovina ležiaca na stole (môj mobil), ale vedel som, že je červená. Lola brala menej ako ja, zdala sa byť viac "v pohode", zato ja som bol v jednom kuse so high a nebol som jediný, kto si to všimol. Moja partia ma síce brala ako kráľa, no ako šialeného, chorého kráľa, ktorého príkazy treba rešpektovať, nech sa zdajú akokoľvek hlúpe. Všímal som si to, no nevedel som s tým nič urobiť.
Jedno zo zlatých pravidiel obchodovania s drogami, ktoré sa dozviete aj vo filme Scarface je "nikdy neber vlastný shit". Ja som ho nebral, ja som sa ním doslova ládoval. Videl som, ako sa mi slučka okolo krku čoraz viac uťahuje, no nebol som schopný požiadať o pomoc, nebol som schopný kričať v tomto chorom svete, chorom rozpoložení... Vlastne, bol som schopný. Ale nechcel som. Nejaká primitívna hrdosť mi v tom bránila. Schválne som sa tváril, že som nad vecou, že to mám pod kontrolou, no realita bola taká, že droga mala pod kontrolou mňa.
A práve keď som si to začal uvedomovať na plné gule, Lola sa mi pohrabala v mobile a našla esemesku od jednej kurvy. Plakala. Kričala. Nadávala. Rozbíjala veci. Chlácholil som ju, ako to v tom niekoľkotýždňovom tripe len šlo a nakoniec sa mi zdalo, že som ju uchlácholil. Lenže ženské odpúšťajú, ale nezabúdajú. A to som akosi nedomyslel.
Nezabúdajú a robia čo?