VI.
REBEL BEZ PRÍČINY
Nasledujúce ráno už nebolo také, ako doteraz. Zmenil som sa, aj Lola si to všimla. Inak som sa pohyboval, bol som dravejší, sebavedomejší, akoby ten krátky spánok transformoval bezbrannú larvičku v dokonalého nočného motýľa. Toto ráno bolo smerodajné, pretože už som nikdy viac nebol ten utrápený mladík, ako na začiatku tohto príbehu. Stal som sa predátorom.
Navaril som ľahký obed, špagety na tisíc spôsobov boli mojou špecialitou, ešte nikto nimi nepohrdol. Po celý ten čas bola Lola ticho, len sem-tam po mne hodila zvedavý pohľad. Hral som, že si to nevšímam, ale, pravdupovediac, kurevsky mi to lichotilo. Už vo mne nevidela len toho milosrdného ochrancu, ale aj poriadneho chlapa, akým som kedysi bol. A aj som. Po obede sme šli obaja do sprchy. Chcela ísť sama, ale môj pohľad ju odzbrojil. Znovu som si ju vzal, hoci protestovala. Začala kričať, škrabala do mojej hrude nechtami ostrými ako britvy, klzkým telom sa snažila vytrhnúť sa mi, no nakoniec sa predsa podvolila. V odtoku sa miešala moja krv s horúcou vodou a za pár minút aj so semenom. Opláchol som sa a nechal som ju tam samu.
"Čo to malo byť?", zavrčala na mňa, keď sa v osuške dovalila do kuchyne.
Sedel som v otrhaných džínsach, ktoré som vylovil z dna skrine, a ktoré mi pripomínali moje punkové časy, obúval som si kanady a tváril sa ako Humphrey Bogart, ťažký pohodár, ktorého nič nerozhádže.
"Čo by malo?", odvetil som nezúčastnene.
Sadla si oproti mne, zo škatuľky na stole si vytiahla cigaretu a zapálila si. Nepozerala sa na mňa vyčítavo, skôr ohromene. Po nahých prsiach mi cícerkom stekala tmavá krv až na džínsy. Nevšímal som si to. Všímal som si jej cigaretu.
"Čo by malo?!", zopakovala podráždene, "asi toľko, že si ma v tej sprche znásilnil!"
"V kuchyni sa nefajčí", povedal som mierne, "ani ja tu nefajčím."
Vypleštila na mňa oči.
"To je všetko čo mi povieš?!"
Fajčila ďalej, popol dopadol na podlahu.
"Zahas to."
"Bav sa so mnou, do riti!"
Chytil som ju prudko za ruku, vytrhol jej cigaretu a ešte horiacu som ju skrčil medzi prstami. Príjemne to pálilo a ona konečne zavrela hubu.
"Ja ťa nespoznávam...", dostala zo seba nakoniec.
Mykol som plecom a natiahol som si čierne tričko s vypraným logom Ramones.
"Tak sa pozeraj", a nastavil som jej tvár, "takýto som naozaj."
"Kam ideš?"
"Do práce..."
"Nerobievaš nočné?"
"Robieval som", strašidelne som sa zaškeril, "teraz idem dať výpoveď.
Buchol som dverami a vyšiel som von na schodisko.
Tak takáto náhla zmena späť.. úžasne napísané.