V.
VTEDY NA ZÁPADE
Postavil som na kávu, vedel som, že toto bude nadlho a ako vždy, nemýlil som sa. Hučalo mi v ušiach, takmer som ju nevnímal, bolo to, akoby bola niekde ďaleko a prichádzalo ku mne len jej vzdialené volanie.
Umyla mi tvár, umyla ju tak nežne, že som ani necítil bolesť v nalomenej lícnej kosti, tak pomaly, až sa zdalo, že sa ani nehýbeme. Potom začala rozprávať. Jej tvár nevyzerala o nič lepšie ako tá moja.
"Koniec, končím", rýchlo rapotala, "posledný raz, čo ma ten hajzel udrel. Viem, že to bol on, vravel, že za tebou príde, ale nemala som ťa ako varovať. Nemal to urobiť, toto bola posledná kvapka... Ach...", potom už len plakala.
Spadla do môjho náručia a ja som bol na ten okamih jej bohom, jej anjelom, jej jediným. Obaja sme boli zatratení, už som to vedel, Danihel to nikdy nenechá len tak, hoci medzi nami nič nebolo. Ale teraz už bolo. Zvláštne, neviditeľné puto dvoch zatratencov, dvoch stratených duší túžiacich po láske.
Odtiahla sa a pobozkala ma. Nie na líce, ako to zvykla robiť, ale na pery. Bol to úprimný, silný bozk a ja som ho opätoval. Padol som do pavučín zabudnutia a oddal som sa jej a ona mne. Pomaly, synchronizovane, sme vyzliekali jeden druhého, hľadali sme odpustenie v nahých telách, hľadali sme nehu v očiach navzájom a nakoniec sme vyvrcholili, ona prvá, ja na jej biele bruško o niečo neskôr. Bola tak sladká, tak úžasná, tak... Tak ona.
Káva už dávno vychladla, ale nám to bolo jedno. Vedel som, že moja transformácia je ukončená, vedel som, že tým, že som jej podľahol už bude všetko iné. A že môj doterajší život, tá zbabelá maska, sa rozpadol na tisíc kúskov. Miki bol naspäť. Druhé "kolo" už bolo vášnivejšie, živelnejšie, priam animálne. Hrýzli sme sa ako vlci, nemohli sme prestať. Robili sme to tak dlho, až vyšlo slnko nad toto hnusné mesto a my sme padli únavou bez orgazmu. Zaspali sme jedno telo. Až keď sa môj úd scvrkol a vykĺzol z nej, až vtedy sa dalo povedať, že sme boli znovu dvomi ľuďmi. V mojej mysli sme však už dávno boli jeden.
Ale žiaden vzťah neostáva bez komplikácii a odhalenie mojej pravej tváre a podstaty na seba nenechalo dlho čakať. Ticho pred búrkou, zlovestný tieň, ktorý som vrhal ako Max Schreck v nemom Nosferatu, nečujný prísľub zla v diaľke, symfónia hrôzy... To všetko nás čakalo v blízkej budúcnosti. A jeden nasratý ex-milenec k tomu.
Prečo všetko nemôže ostať tak, ako je to teraz? Takže ďalšie komplikácie?