IV.
SKURVENÁ NOC
Ostala u mňa ešte dve noci, väčšinu prespala a ja pri nej, ako verný ochranca, ako jej Kevin Costner. Potom znovu zmizla a ja som nevedel, či a kedy ju znova uvidím.
Lola však na seba upozornila. Susedia na mňa čudne hľadeli, chalani z Petržalky si ma premeriavali nevraživými pohľadmi a, to je hlavné, zastavili sa u mňa benga. Bola to fakt skurvená noc, ktorá akoby nemala konca. Najprv práca. Robil som nočného čašníka, lebo som mal narušený režim a v noci som nemohol spávať. Insomnia, vravel doktor. Kokotina, vravím ja. Hoteloví hostia chodili ako idioti, po dvojiciach, a tak som sa len s večerami zajebával do desiatej. O jednej, keď som ešte obslúžil partiu ožranov z Viedne, som sa konečne dostal von. Unavený, kríže v piči, fajčil som cigaretu pri služobnom vchode, keď som videl nablýskaný čierny bavorák, ktorý zastal v uličke pred vchodom. Motor bežal, cez dymové sklá však nebolo nikoho vidieť. Snažil som sa tváriť, že si ho nevšímam, ale bol som nervózny jak pes. Dofajčil som a s povzdychom som zahodil ohorok na zem. Pobral som sa k autu, iné východisko nebolo. Tri metre od bavoráka sa zrazu otvorilo okienko spolujazdca. Holá hlava, zlaté reťaze, čierne brýle, tuctový gangster z Blavy. Zaškeril sa dokonale bielym chrupom a ukázal mi gesto ukazováka a palca, ako na mňa strieľa. Potom sa okienko znovu stiahlo, šofér hodil odpich a už ich nebolo.
Mohol som ísť taxíkom, ale chcel som si vychutnať nočné mesto. Chyba. Chyba ako všetky doterajšie rozhodnutia. Nech sa totiž rozhodnem hocijako, rozhodnem sa zle. Odmalička to tak bolo a vždy to tak bude. Ako nejaký noirový hrdina som podvedome vyhľadával tmavé uličky, pochybné miesta, zapadnuté bary. Bol som už skoro doma, stačili dva bloky a nesprávna ulička. Vyzeralo to ako z filmu. Ja na konci, alebo na začiatku uličky (uhol pohľadu) a spoza mňa sa vynoria dvaja ďalší, cestu predo mnou blokujú traja. Ticho. Nič nepočuť, len krv, ktorá mi hučí v hlave a tlmené búchanie bejzbalovej pálky, ktorou jeden z gaunerov obchádzal stenu. Tma. Nič nie je vidno. Vyzerá to ako čiernobiela surrealistická nočná mora, výjav z Kubrickovho filmu frcnutý Millerovým Sin City. Tieto nočné mory však nekončia čiernobielo, ale červeno. Prípadne nikdy nekončia. Zblikala nočná lampa a osvetlila najväčšieho gaunera. Nik iný ako Tommy-Gun Danihel. Starostlivo nagélovaná légia, kožené motorkárske gate, tmavá košela, jagavý boxer na pravačke. Jazva na ľavom líci, špicatý nos, bystré oči, ktoré ma sledujú kamkoľvek sa pozriem. Pohŕdavý úškrn. A potom to vypuklo.
Dvaja zadní neboli problém, dostal som sa cez nich a mal by som voľnú cestu na útek, lenže... Lenže kurva. Kurva, ozvali sa vo mne staré pudy a mne sa zachcelo bojovať. Srať na doterajší život, srať na pohodu. Vrhol som sa po Danihelovi. Klzký ako had, ktorý mu zdobil košeľu. Vyšmykol sa mi a ja som dopadol akurát na jeho okovanú špicu na topánke. Bolesť, krv, zatočila sa mi hlava. Pokúšal som sa ešte niekoľkokrát vstať, no vždy ma spoľahlivo zrazil na zem. Hm, darmo, nebil som sa ani nepamätám. Našťastie to bola len výstraha, netrvalo to pridlho a ostalo to bez slov. Ostal som sám s napuchnutým nosom, zaschnutou krvou na perách a s narazenými rebrami. V diaľke som počul ich smiech. Pomaly som sa tackal pred barák a tam - chlpatí.
Jasné, keď už si myslíš, že sa nemôže nič pojebať, vtedy dorazia benga a dorazia ťa.
"Vy ste Martin Laščík?", spýtal sa ma postarší fízel, očividne môj fanúšik.
Prikývol som. Mal som radšej Miki, ale čo už.
"Čo fa deje?", zahuhňal som.
To už sa priblížil fízel starý ako môj otec, ktorého som poznal ešte z Liptova. V duchu som si ho nazval Žavér, pretože po mne šiel jak mucha po hovne. Nie je náhoda, že sa nechal preložiť, pomyslel som si.
"Dostali sme echo, že obchodujete s drogami", oznámil mi stroho.
"Jedna pani povedala...", zahundral som, "príďte ráno f dôkazom a zatykačom, poznám fvoje práva."
Žavér sa zaksichtil, nič iné očividne nečakal. Bola to len komédia, chceli ma vidieť, vedeli, že nič nemám. Možno to súviselo s Lolou. Teda... Určite to súviselo s ňou.
"Čo sa vám stalo?"
"Fpadol som", usmial som sa a vyceril naňho krvavé zuby.
Znechutene si odpľul a pohol sa smerom k autu. Ešte chvíľu ma sledoval spoza predného skla, potom aj s tým starým dromedárom konečne vypadol. Vydýchol som si. Ak mi niečo chcú našiť, určite sa ráno vrátia.
Aby toho nebolo málo, na schodoch pred našim vchodom nervózne pofajčievala ona.
Zatiaľ to vyzerá na pokojný príbeh. Idem čítať ďalej.