III.
STATOČNÉ SRDCE
Len tak sme vedľa seba ležali, ona už spala a ja som počul jej dych. Túžil som po nej a zároveň som cítil nejakú zvláštnu chuť chrániť ju, nedovoliť jej urobiť žiadnu hlúposť, poučiť ju vo veciach, v ktorých som ja zlyhal. Nebola o moc mladšia a predsa, pripadal som si pri nej akosi malý. Akoby všetky tie staré časy, keď som sa nedobrovoľne stával žijúcou legendou boli preč a ja som bol naozaj len obyčajný citlivý chlapec, ktorý nikam moc nechodí.
Pre Lolu som bol anjel, v mojich očiach som však bol stále len napravený hriešnik. Aj to bohvie dokedy. A ona? Mala temnú minulosť, skoro rovnako šerednú, ako tá moja. Povedala mi o sebe. Že je drogovo závislá, že Danihel ju bije, že túži po niečom inom.
Túžba. To je to, čo nás všetkých spája. Vždy túžime byť niekym iným. Ja som bol niekto a vymenil som to za obyčajnú nulu, sedláčika z Liptova. A ona, svojou prítomnosťou, prebúdzala vo mne staré vášne. Nielen tie sexuálne, to vôbec, i keď... Ako dlho som nemal sex? Štyri mesiace? Polroka? Nechápem, ako som to mohol vydržať. Nie, iné vášne, temnejšie. Mal som chuť oprášiť britvu, ktorú som vždy nosieval v ľavom zadnom vrecku na dokonale obtiahnutých džínsach, mal som chuť obuť si kanady a vyraziť na nejaký koncert, mal som chuť oprcať neznáme dievča a na druhý deň nezavolať. Ona, a to, ako žila, ma vytrhli z môjho každodenného stereotypu jednej fľaše Jacka Danielsa po práci, skanku z Prahy a donáškovej pizze ku filmu. Prebúdzalo sa vo mne zviera.
Zatiaľ som však trpezlivo plnil jej malicherné prosbičky, obskakoval som ju a lichotil jej, hoci som akosi tušil, že to s nami nebude mať dlhý priebeh, ak vôbec nejaký. Mal som na takéto veci doslova nos. Neveril som, že by dievča ako Lola mohla mať záujem o niekoho ako som ja. Sebavedomie bolo jednou z prvých vecí, ktoré som stratil novým lajfstajlom. Ako som tak pozeral na jej nehybné telíčko, vypadla mi z oka slza. Bude mi chýbať, keď zase odíde. Prečo majú vždy tí najväčší hajzli, ako Danihel, tie najlepšie baby?
Cítim v sebe zmenu. Bijú sa vo mne Miki, ten dobrý, a Laščík, ten krivák. A hoci som si to nechcel priznať, vedel som, že som do Loly beznádejne zamilovaný. Ľadová čokoláda, ktorá predstavovala moje srdce sa pomaly topila. A je to tak príjemné, tak sladké. Druhá polka môjho vnútra, navzdory sľubu, že sa jej nedotknem, kým mi to ona sama nedovolí, ju túži znásilniť, vychutnať si ju, popustiť uzdu fantázii i morálke. Bojujem, a je to krutý boj. Až nadránom konečne upadnem do bolestného polospánku, ktorý neprinesie žiaden oddych.
Počkať, to je ten Laščík? Alebo jeho príbuzný? Síce hej, ten bol Ivan...