close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

II. Predohra

2. listopadu 2012 v 19:00 | Alex |  Zatratení 2: Domino
II.

PREDOHRA


Pre lepšie pochopenie môjho vzťahu k Lole, je asi vhodné, aby som objasnil moju minulosť. Nebol som totiž vždy taký samaritán...


S otcom sme žili v Liptovskom Mikuláši, na sídlisku Podbreziny, no netrvalo dlho, a museli sme odtiaľ zmiznúť. Otec mal totiž obrovské dlhy, tak vysoké, že podľa neho bolo nezmyselné začať ich splácať. Vlastne... Otec mal dlhy všade, kamkoľvek sme sa pohli. Teraz žije niekde vo Veľkom Mederi. Mamka zomrela keď som mal šesť.

Ale späť na Podbreziny. Nikdy som nebol typ, ktorý vyhľadáva problémy, ale problémy si ma vždy našli. Veľkým paradoxom bolo to, že otec toto sídlisko pomáhal vybudovať za komunistov na študentských brigádach, no až ja a moja partia sme mu dodali jeho súčasnú tvár. Bol to práve Citrón, kamarát z detstva, kto doniesol z Holandska prvú šišku marihuany. Potom to už šlo jedna radosť. Topil som sa v problémoch, neprešiel jediný deň, kedy by si ma nenašli. Stačilo vyjsť na ulici a už sa strhla nejaká bitka, stačilo ísť do podniku a už ma obťažoval nejaký zmrd, ktorému vraj kefujem holku. Bol som totiž fešák a dosť som toho využíval. Baby sa mi samé hádzali k nohám, kšefty za mnou prichádzali priamo pred vchod paneláku. Mal som sotva pätnásť a zarábal som viac za deň ako môj otec za mesiac. Slovom, mal som viac peňazí, než som mohol utratiť.

Pri takom kapitále sú mysliteľné len dve veci - investovať tie prachy alebo ich prejebať. Zvolil som to druhé. Automaty, nelegálne zápasy, drogy, mal som prsty vo všetkom. A za celý ten čas som si pritom neželal nič iné, ako žiť normálny život. Dokončiť si maturitu, mať prácu, trvalý vzťah. Bol som presný opak Tylera Durdena z Klubu bitkárov, chápete? Chcel som žiť konzumný, komfortný život, normálny život. Lenže kým by som našetril na jednu posratú koženú sedaciu súpravu, asi by ma porazilo. Preto boli kšefty a čorky jediný spôsob, ako žiť normálne.

Keď som mal osemnásť, všetko presiahlo svoje medze. Otec mi dal ultimátum - buď sa s ním presťahujem do Medera, alebo sa postavím na vlastné nohy. Zbalil som všetky caky-paky, to, čo som neuniesol, alebo nemal jak odviezť som predal a vypadol do Blavy. Tam to však chvíľami bolo ešte horšie. Bol som tak závislý od pervitínu, a ta veľmi som túžil byť normálny, že som sa zamestnal ako obyčajný čašník a dni voľna som trávil doma, v rauši. Zarábal som si na seba, no bol som otrokom vlastnej drogy. K pervitínu sa pripojil heroín. Toho som sa však usiloval čo najrýchlejšie zbaviť. A kupodivu, vyšlo to. Trvalo to síce jedenásť rokov, celý ten čas, čo žijem v Petržalke, ale zo závislosti na drogách som sa dostal. Ako?, pýtate sa. Prepil som sa z nich. Chlastal som na bolesti, chlastal som na krízy, až som jedného rána nepotreboval nič. Okrem fľašky, samozrejme, ale to bola prijateľná daň.

Ako žijem teraz? Mám pár dobrých priateľov, viem, kto je kto v Petržalke, ale držím sa od všetkého bokom. Baví ma, keď sa môžem zachovať ako zbabelec, miesto toho aby som rozbíjal hlavy na počkanie, ako to bolo kedysi. Baví ma ženskú dobývať, namiesto toho, aby som ju hneď dostal do postele. A baví ma počítať každý cent, hoci som kedysi prachy skoro prehŕňal vidlami. Tento "nový" štýl života sa mi páčil. A ostal by som pri ňom, keby mi doňho nevkročili Lola a Tommy-Gun Danihel.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Ovca Ovca | Web | 28. prosince 2012 v 23:07 | Reagovat

Nu, byť normálnym je občas zložité.

2 viagra viagra | E-mail | Web | 10. prosince 2014 v 13:12 | Reagovat

Hello!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama