XIII.
VÉG (ALICA)
Alica práve umývala podlahu, keď jej začal zvoniť mobil. Pozrela na displej - číslo jej nič nehovorilo, vyzeralo najskôr ako pevná linka, ale určite nebolo mobilné.
Ráno bola na odbere krvi a doktor jej len akoby mimochodom oznámil, že je tehotná. Vraj sa to dá zistiť už od desiateho dňa od počatia. Vychádza to teda na tú noc, keď sa s Alexom dali dokopy. Okamžite spláchla všetok fet, čo jej ostal a vyhodila všetky cigarety. Usmievala sa ako nepríčetná, dokonca s radosťou začala upratovať dom. Tešila sa, ako to večer oznámi Alexovi.
Zdvihla. Bol to Alex.
"Všetko v poriadku, vraciam sa domov", oznámil jej trochu napäto.
Triasla sa nedočkavosťou, ale ešte mu to nechcela prezradiť.
"Alica?"
Zneistela. Niečo sa deje...?
"Milujem ťa", povedal zlomeným hlasom, "už sa ťa neviem, dočkať."
Usmiala sa a zo srdca jej padol veľký kameň.
"Aj ja ťa milujem. Skoro príď, ahoj."
Znovu začala umývať, keď zazvonil zvonček pri vchodových dverách. Cez intercom sa spýtala, kto je tam. Kvetiny. Určite od Alexa. Šťastím bez seba ani nepostrehla výrazný východoeurópsky prízvuk a pustila neznámeho dovnútra. Nechala poodchýlené dvere na chodbu a pokračovala v umývaní. Začula kroky a usmiala sa, ani sa neotočila.
"Môžete ich nechať na stole, ďakujem..."
Kvetiny skutočne položil na stôl a potom, na svoju výšku a robustnosť nezvyčajne rýchlo prebehol ku nej a stisol ju pod krkom. Druhou rukou, s pištoľou, jej mieril na brucho. Alica zvýskla bolesťou.
"Ešte sluovo a maš to!", vyhrážal sa ozrutný holohlavec, "gude jue Kovač?"
Alica sa dusila, trochu povolil zovretie a zopakoval otázku.
"V riti!", zrevala.
Zdvihol ju do výšky tak, že nedosiahla na podlahu. Kopla ho do rozkroku a obaja sa šmykli na mokrej dlážke.
Zasvišťal výstrel stíšený tlmičom.
Páči sa mi, ako opisuješ celú situáciu po tom, čo položil kvetiny. Ale.. ona nie je mŕtva, že nie?