XII.
VÉG (ROBO)
Robo Čány sa potácal po svojom neveľkom byte. Posledné heroínové opojenie pomaly vyprchávalo a jemu dochádzali dôsledky jeho dohody s Laščíkom a Gorodetskijm. Predal Alicu. Predal ženu, ktorú najviac miloval, predal jedinú, ktorú miloval. Miloval ju až tak, že ju nechal ísť vlastnou cestou, akoby sa mala ďalej sužovať životom s ním.
Ale zato môže ten Kovács. Keby sa to nedotýkalo Kovácsa, keby sa Kovács a Alica nikdy nestretli, nemusel by Robo konať tak, ako konal. Chabé ospravedlnenie. Je to jeho vina. Všetko, čo sa stalo odvtedy, čo k nemu prišli kúpiť zbraň, bola v skutočnosti jeho vina. Už mu nezáležalo na sebe, už mu nezáležalo na živote. Kovács to videl, keď sa mu pozrel do očí.
Robo si vyzliekol prepotené tielko a vydrané tepláky. Skočil do hrdzavej sprchy a nechal na seba padať studené kvapky vody, trel sa lacnou kockou mydla a spolu s kvapkami padali na zem jeho slzy. Akoby náhle dosiahol osvietenie. Obliekol sa do tmavého obleku, jediného šatstva, ktoré vyzeralo nedotknuto. Sadol si na fotelu oproti oknu a vytiahol svoju vlastnú Berettu s gravírovaným "R" na kovovej pažbe. Starostlivo ju nabil. Zaujímavé, ruky sa mu prestali triasť. Oči, ktoré niekoľko rokov postrádali ľudskosť sa leskli žiaľom.
Priložil si zbraň ku spánku. Ohlušujúci výstrel prekvapil kŕdel krkavcov, ktoré s krákaním vzlietli nad Dúbravku.
Ou, toto som fakt nečakala.