III.
SĽUBY, SĽUBY
Obrovský komplex La-Go Techu tvoril väčšiu časť ulice a kancelárie riaditeľstva pohltili dokonca nejaký priestor za križovatkou. Práve na riaditeľstvo mieril Alex. Pri vstupe ho ohromila veľkosť stavby, to však ešte nebolo nič v porovnaní s krásnou vstupnou halou. Všetok interiér tvoril chladný kov a hrubé sklá, mimo toho bolo všade veľké množstvo kožených sedacích súprav. A recepcia, to bola krása nad krásy, ktorej panovala blondína chladná ako ten kov.
"Hľadám pána Laščíka", osmelil sa.
Ľadová kráľovná, ako si ju v duchu pomenoval naňho zvrchu pozrela, ako by hľadela na nejaký hmyz a nie na ľudskú bytosť.
"Pán Laščík je na obede, mám mu zanechať nejaký odkaz?"
Alex sa zachmúril. On sám sa poriadne nenajedol ani nepamätá a Laščík si ide užrať brucho za jeho prachy.
"Že ho hľadal Kovács, ďa-"
Zrazu sa otvorili veľké vstupné dvere a vošiel šedovlasý dobre stavaný päťdesiatnik v tmavom obleku talianskeho strihu nasledovaný skupinkov piatich úradníkov, taktiež v oblekoch, lenže tuctových. Šedovlasý sa práve smial čomusi, čo mu povedal vychrtlý blondiak so servilným úsmevom.
"Pán Laščík!", zavolal za ním Alex.
Nič, skupinka pokračovala ďalej.
"Pán Laščík!", zavolal hlasnejšie.
Jeden, či dvaja úradníci sa nervózne obzreli, blondína sa nepokojne zavrtela a položila ruku na firmený telefón.
"Laščík!!!", zareval už na celú halu.
Šedovlasý sa otočil a hľadel naňho, akoby videl ducha. Úradníkom pokynul, aby sa vrátili späť do svojich kancelárii.
Alex podišiel bližšie. Mal kamennú tvár, ktorá neprezrádzala nič, dokonalý pokrový ksicht. Zastal tesne pred ním, keby chcel, na túto vzdialenosť ho zabije jednou ranou pravačky.
"Vrátil som sa."
Laščík si vytiahol z náprsného vrecka saka puzdro s okuliarmi, akoby sa mu chcel ešte lepšie prizrieť.
"Poď za mnou", povedal napokon.
Nastúpili do rýchlovýťahu, ktorý ich vyviezol až na piate, najvyššie poschodie.
"Kancelária a apartmán riaditeľa", oznámil mechanický hlas.
Vystúpili, Alex po jeho boku, no predsa-len trochu vzadu, akoby šípil zradu. Laščík vytiahol kartu a odomkol si kanceláriu.
Bola ešte krajšia, ako tá hala dolu. Celú ju lemoval tatranský obklad, na stene viseli Laščíkove diplomy z vysokej školy, fotky rodiny, veľký filmový poster z filmu Scarface aj s citátom World is yours. Očividne kancelária bohatého a vplyvného muža.
Laščík si sadol na pohodlnú koženú fotelu pred konferenčným stolíkom za niekoľkotisíc eur a ponúkol Alexovi miesto. Uvoľnil si kravatu a nalial obom panáka whisky.
"Na budúcnosť", pripil si.
Alex si s ním štrngol a kopol to do seba. Hneď sa rozkašľal. Laščík sa prívetivo usmial.
"Pomaly, priateľu, whisky treba vychutnávať."
Alex sa znova zamračil a konečne pustil svoju tašku na zem. Usadil sa hlbšie do kresla.
"K veci, pán Laščík."
"Nevedel som, že ťa majú pustiť, inak by som po teba poslal auto...", začal ospravedlňujúco.
Alex odzipsoval tašku a hodil mu výtlačok dennej tlače.
"Sú toho plné noviny, tak zo seba nerobte debila."
VRAH PODNIKATEĽA NA SLOBODE, hlásal titulok a k nemu dve neostré fotky dotyčnej obete a Alexandra Kovácsa.
"Uhm", prikývol Laščík, "máš pravdu... predpokladám, že chceš peniaze..."
Alex sa predklonil a pozrel mu rovno do očí. Tie oči sa mu nepáčili, boli to oči krysy zahnanej do kúta.
"Áno, moje prachy. Desať miliónov korún. A prácu k tomu."
Laščík vyprskol whisky od toho, ako mu zabehlo.
"Čo blázniš", zasyčal, "nemôžem zamestnať trestanca, pokazí mi to povesť!"
"V tom prípade...", Alex sa akože začal dvíhať.
"Nie, počkaj, sadni si!"
Znova sa pohodlnejšie usadil.
"Celých desať miliónov teraz nemám, daj mi mesiac, mám rozbehnutý biznis, niečo ti kvapne..."
Alex porozmýšľal.
"Máte dva týždne, ani o deň viac. A zamestnajte ma aspoň načierno, potrebujem prácu."
Laščík roztržito prikyvoval, lial sa z neho pot. Siahol do peňaženky, odrátal päť stoeurových bankoviek a podal mu ich.
"Na, to máš na nový začiatok a v pondelok príď vedľa do výroby, hlás sa u Sabovčíka."
Alex sa zdvihol, Laščík sa tiež postavil a podal mu so slizkým úsmevom ruku.
"Nejeb sa", povedal mu, "chvíľu počkáš a budeš mať všetko. Nemáš čo stratiť", dodal.
Alex pozrel na ruku, ktorá už Laščíkovi tŕpla. Neprijal ju, miesto toho sa zohol po tašku.
"Dva týždne", zopakoval, "lebo potom budem spievať."
Páči sa mi, ako všetky postavy majú také typicky slovenské mená. Laščík, Sabovčík... a žeby Alex bolo podľa teba?