ČASŤ DVANÁSTA: ZAČIATOK
Sedel som na lavičke pred márnicou v obrovskom komplexe Štátnej nemocnice. Cigareta medzi prstami mi pomaly dohorievala, prehrabol som si prešedivené vlasy a zadusil ju. V okamihu som vytiahol ďalšiu.
Okolo mňa chodilo množstvo ľudí, známych i menej známych, zaujímavých aj všedných. Z vrecka som vytiahol žhavič a pripálil som si. Zahalil ma kúdol dymu.
Okolo mňa chodilo množstvo ľudí, známych i menej známych, zaujímavých aj všedných. Z vrecka som vytiahol žhavič a pripálil som si. Zahalil ma kúdol dymu.
Okolo mňa prechádzal starnúci primár, na meno si už nespomeniem. Zvláštne sa na mňa pozeral, potom zmenil dráhu svojho kroku a pristavil sa pri mne. Vrásčité prsty si frajersky strčil do kapies na bielom plášti. Spoznal ma. Krk mu zdobila rýchlo sa hojaca lesklá jazva. Ďalší z armády neživých.
"Čo tu robíte?", spýtal sa hlasom, ktorý škrípal ako nenamazané dvere.
Zhlboka som nasal dym a zdvihol oči k nemu.
"Čakám, kým mi pustia manželku...", odvetil som.
Primár na mňa s pochopením pozrel a povzbudzujúco sa usmial. Potom šiel po svojom.
Zhlboka som nasal dym a zdvihol oči k nemu.
"Čakám, kým mi pustia manželku...", odvetil som.
Primár na mňa s pochopením pozrel a povzbudzujúco sa usmial. Potom šiel po svojom.
Konečne prišla...
Bola krásna ako zaživa, celkový dojem kazila len umelá koža, ktorá zakrývala bodnutie. Jeden z ťažkoodencov, ktorí ju viedli mi pomohol vstať z lavičky, slušne si pritom odo mňa vypýtal zbraň. Odovzdal som ju a objal Liz. Ešte bola trochu cítiť po krvi a jej pokožka už bude navždy ako ľad, no aj tak - bola to ona. Mŕtvymi perami nežne poláskala moje živé.
"Kto to bol? Kto mi ťa chcel vziať?", zašeptal som jej do vlasov.
Chvíľu ostala mlčky stáť, stuhla, ruka, ktorou ma hladkala po šedinách, na okamih zastala.
"Nik ti ma nevzal... Ja som to tak chcela... Spáchala som samovraždu. Keby si bol hľadal lepšie, našiel by si môj pilník..."
Odtiahol som sa od nej. Policajti využili príležitosť, skrútili mi ruky dozadu a nasadili mi putá.
"Ale prečo?", zakvílil som bezmocne.
Liz podišla bližšie a vzala mi tvár do dlaní. Pobozkala ma na pery. Naposledy.
"Zľakla som sa... toho, čo sme stvorili. Nechcela som niesť za svoje činy zodpovednosť. Hrala som sa na Boha...", dodala a mne prešiel mráz po chrbte. To už raz dávno hovorila. Potom povedala niečo, čo ma totálne odrovnalo.
"Hlavne som sa nechcela stať tým, čo si zo mňa teraz urobil..."
Vyhŕkli mi horúce slzy. Stekali mi po tvári v dvoch potôčikoch, ktorá sa na hornej pere spojili a kvapkali na zem. Už som sa na ňu nedokázal pozrieť. Obkľúčili ju ťažkoodenci a mňa odvádzali policajti.
Už sme sa nikdy nevideli...
*****
Môj proces bol obyčajná fraška. Spravodlivo ma obvinili z nedovoleného ozbrojovania sa a zadržovania rukojemníkov. Dobre, povedal som si, v tom nesiem svoju vinu. Keď však na mňa vyrukovali s ohrozovaním národnej bezpečnosti a vývojom biologických zbraní, cítil som sa právom ukrivdený. Čo robili oni od prvého pokusu s Tommym? Celé tri roky robili to isté, z čoho ma teraz obviňujú, a ešte aj za podpory vlády. Bolo to smiešne. Kruté. Nespravodlivé. Ale nič som nezmohol.
Pôvodne som mal byť prevezený na Guantanamo, nakoniec som dostal "len" Sing Sing. Z toho, čo som počul od bacharov, sa na Guantaname strhla vzbura, v ktorej figurovali aj dvaja neživí, a väznica bola do tla vypálená.
V noci často myslievam na Liz. Existuje ešte? A ak áno, zabila už niekoho? Noci sú tu najhoršie. Môj spoluväzeň Harrison, potetovaný hromotĺk z Texasu má hlavu ledabolo prišitú hrubými stehmi. Keď cvičí, kvecká mu zboka nabok. Spáva nado mnou na poschodovej posteli. Neubližuje mi, ani ma slovne nenapáda.
Ale často hovorí, že je môj osobný spasiteľ.
Hovorí, že vie hýbať posteľou, ak nato len pomyslí.
Hovorí, že tým to nekončí, ani zďaleka nekončí.
Bože, čo sme to vykonali...
M. M.
Memento mori
(z lat., pamätaj, že musíš zomrieť)
Námetom, pri písaní M.M. sa mi stal román Stephena Kinga Pet Sematary a epizóda Homecoming z hororového cyklu Masters of Horror. Citované a spomínané boli tiež niektoré pasáže z textov Depeche Mode, atmosféra protichodných názorov na oživovanie mala pripomenúť demonštrácie proti vojne vo Vietname. Samozrejme, netreba zabúdať na ľudovú legendu o Opičej pracke (povinnosť!), ktorú prebásnil spisovateľ Jacobs. Opäť ďakujem všetkým, ktorí si tento príbeh prečítali, či už mali, alebo nemali z toho potešenie. Takisto ďakujem, sama skromnosť, sám sebe, že som M.M. vôbec dokončil, lebo často som mal chuť to zabaliť a nevypotiť zo seba už ani slovko. A to by, navzdory nedokonalostiam tohto príbehu, bolo naozaj škoda. Pozdravujem všetkých, ktorí došli až sem a dávam Vám zadarmo jednu radu - vážte si život a pamätajte na smrť. Dovidenia pri ďalšom príbehu.