close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

XI. La fin absolue du monde

28. května 2012 v 13:44 | Alex |  M.M.
ČASŤ JEDENÁSTA: LA FIN ABSOLUE DU MONDE


Vedel som, že je len otázkou času, kedy sa začnú rovnako agresívne správať všetci oživení, preto som nestrácal čas. Neviem, či existuje nejaká pevne stanovená inkubačná doba, počas ktorej si Psí vojaci overia svoje sily a nehodlal som to ani zisťovať. Všetci do jedného musia byť zlikvidovaní, spálení. Na letisko som priam uháňal, podarilo sa mi stihnúť posledný let do D.C. Všade už bola tma a ja som sa najviac desil toho, aby to nebol súmrak aj pre homo sapiens sapiens.


Dvojhodinový let bol pre mňa ako keby ma náhle zobudili v tigrej klietke. Okolo mňa sedeli znovu tí nekompletní doráňaní kedysiľudia. Čo keby sa práve v tejto chvíli ich skryté schopnosti naplno prejavili? A čo ak sa prejavili už dávno, len sú natoľko vychcaní, že to nedávajú najavo? Čo ak počujú moje myšlienky? Čo ak...?
Páni, stáva sa zo mňa paranoik. Ale hovno... Ako som už raz povedal, som jediný vidiaci v dave slepcov, a práve z toho šaliem. Šaliem z vedomia, že ja jediný viem.

Lietadlo konečne pristálo a ja som sa tlačil ku dverám. Rozbehol som sa k letiskovej hale, no už zdiaľky sa mi čosi nezdalo. Dvaja Psí vojaci levitovali nejakého civilistu, ľudia s krikom utekali od toho výjavu a tretí Psí vojak asi práve získal schopnosť pyrokinézy, pretože tlak horúceho vzduchu rozbil všetky okná v terminále. Ach ty blázon, pomyslel som si, ani nevieš ako s tým ohňom riskuješ. Nasmrť vydesený som sa obzeral okolo seba, neschopný slova. Do oka mi padol džíp letiskovej ochranky. Kľúče boli v zapaľovaní, to hralo v môj prospech. Naštartoval som a prerazil vnútorné i vonkajšie oplotenie, aby som sa dostal na výpadovku. V aute reval nejaký trash metal, čo mi na nervy rozhodne blahodarne nepôsobilo, tak som si len narýchlo rozpálil cigaretu a prepol na stanicu, kde hrávali 80's. Znovu to nebol zrovna najšťastnejší výber, Ramones práve hrali Pet Sematary, čo mi vzhladom na súčasnú situáciu prišlo ako dosť nemiestny vtip, no neprepol som ich.

Plán bol nasledovný - vyzdvihnúť Liz, nech už je kdekoľvek, a varovať ľudí z Genetiky. Pálil som mestom ako Damon Hill a bolo len dobre, že mi cestu neskrížila žiadna hliadka. Zašmykoval som pred našim vchodom, odhodil ohorok a stisol kľučku. Zamknuté, jasné. Za mnou sa však ozvalo šťuknutie, ktoré mi bolo dôverne známe z T. J. Hookera alebo Colomba - šťuknutie odistenej zbrane.
"Navaľ prachy, starý", prikázal mi nervózny hlas.
Zhlboka som sa nadýchol a premýšľal. Predstavil som si, ako ďaleko odo mňa ten lump asi stojí a v akej výške na mňa mieri. Riskoval som všetko, no predsa som sa, navzdory veku, bleskovo otočili na päte, vyvrátil hlaveň dohora a kopol toho blázna do rozkroku. Nie, dnes nie som pacifista, dnes som Mickey Knox, Travis Bickle, zasraný Charles Bronson, jedným slovom, NESERTE MA! Zbraň mi ostala v ruke, toho zmrda som si ani nevšímal. Beretta 92, tuctovka. Nepýtajte sa ma, ako to viem a nebudem Vám musieť klamať...

Vykopol som dvere a vybehol po schodoch do nášho bytu. Plecom som na dvakrát vyrazil aj naše dvere, adrenalín mi hučal v ušiach. Všetko vyzeralo okej, až kým... Dvere jej pracovne boli znovu zamknuté...
Kurva! Všetko sa opakuje, jedno gargantuovské a zvrátené déja vu! Boh musí mať chorý zmysel pre humor a myslím si, že keď umriem, bude sa smiať. Čo ma čaká za dverami? Králičia nora?
"Liz?", pritisol som ucho k dverám, no nič som nepočul, "Liz!", stále nič.
Oprel som sa do nich, no tieto nepovolili. Vystrelil som zámku a proste vošiel. Charles Bronson...

Srdce mi zamrelo. Absolútny koniec sveta sa nechystal vonku, čakal ma za týmito dverami, dverami trinástej komnaty. Okno bolo otvorené a dnu vial studený vietor. Hrôzostrašné obrazy ľudských tiel nahradili grafy progresu mentálnej dominancie, paranormálnych schopností a iných pozoruhodných javov, ktoré sa vyskytovali dosiaľ len v knihách H. P. Lovecrafta. Liz to všetko vedela... A zaplatila zato najvyššou možnou cenou - svojim životom. Mala prebodnutú krčnú tepnu, krv zafŕkala a zalepila celý jej pracovný stôl. Zamrazilo ma, zareval som od narastajúcej bolesti a objímal ju, hladil po jej krásnych vlasoch a ľadovej pokožke. Plakal som dlho, vyl som hrôzou straty, všetko sa pre mňa skončilo. Vtom ma niečo napadlo.

Z hlavy mi úplne vyšumeli všetky moje zámery, ako aj to, že som chcel zabrániť ďalším oživovaniam. Postŕhal som všetky grafy, vyhádzal Liz všetky šuplíky a ich obsah som bez ladu a skladu nahádzal do môjho lodného kufru. Lizino telo som si jemne prehodil cez plece, kufor do druhej ruky a po schodisku som opatrne zbehol dolu k džípu. Naložil som Liz a dokumenty na zadné sedadlo a vyrazil.

*****

"My to vieme!", reval na mňa mladý doktorko, "chodia sem správy z celého sveta, Projekt končí!"
Stál som pred ním, mieril naňho pištolou, pomedzi nohy sa mi prechádzal drobný bastard z ulice, ktorého som schmatol pred nemocnicou. Lizino telo bezvládne ležalo na jednom z lôžok, kufor pri jej nohách.
"Kým neoživíte ju, nič nekončí", oznámil som mu pokojne.
"Ale pane", dohovárala mi tmavovlasá sestrička, "chápeme vašu stratu, ale..."
"Ale čo?!", vybafol som na ňu.
"Ale my nevieme vyrobiť schránku na dušu", priznal doktorko.
"Všetko čo potrebujete je v tom kufri."
Doktor vypúlil oči. Zložil si okuliare a nervózne si ich šúchal v záhybe bieleho plášťa.
"To bude trvať celú noc, pane..."
"Máte tri hodiny."

Vyvrcholenie nabudúce
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Ovca Ovca | Web | 19. srpna 2012 v 19:08 | Reagovat

Liz musí prežiť!
pées: kedy bude to 'nabudúce'?

2 Alex Alex | Web | 5. září 2012 v 12:34 | Reagovat

Už :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama