ČASŤ DESIATA: ZÁŽITKY Z DOMU HRôZY (2/2 - OSOBNÝ SPASITEĽ)
Môj najlepší priateľ sedel oproti mŕtvole manželky svojho synovca tak nenútene, že by som takmer očakával, že si v tejto bizarnej trojici pozrieme televíziu a pohostíme sa sušienkami. Predchvíľou som sa ho opýtal, čo sa tu vlastne stalo, no nič nenasvedčovalo k tomu, že by sa mal k odpovedi. Len tak sedel a stískal v ruke brokovnicu. Konečne si odkašľal a fľochol po mne kalným pohľadom.
"Prišiel som včera ráno, Tommy ma zavolal na oslavu svojich narodenín", začal Roger svoj ďalší príbeh, "on pomáhal Sophie s varením, ja som sa hral s jeho deťmi, potom sme sa vystriedali. Ozaj, nedáš si koláčik?"
Myslel som, že ma vystrie, ale Roger vyzeral byť dokonale pri zmysloch, bol síce unavený, ale úplne čulý. Obdaroval som ho pohľadom, z ktorého sa dalo ľahko prečítať Drbe ti?!
"Večer prišli aj jeho priatelia, posedeli sme, niečo sa popilo, pojedlo, Tommy sfúkol sviečky na torte... On nepil vôbec a ja som si dal tiež len pár panákov. Kriste", odmlčal sa náhle, "ešteže som sa nenapil tak, ako zvyknem, to by bolo aj so mnou amen..."
Roztrasene som si pripálil ďalšiu cigaretu a usiloval sa nedívať na Sophiine mŕtve telo. Roger už bol zjavne zvyknutý. Vyfúkol som šedomodrý oblak dymu a čupol si.
"A čo ďalej?", rozhodil som rukami, "prejdi už, dofrasa, k veci."
Roger si vzdychol a pohrával sa s puškou.
"Niečo som si domyslel, neviem to naisto, ale inak to asi byť nemohlo. Niekedy v noci, keď už boli všetci preč, sa Tommy ospravedlnil, že sa necíti dobre a že si ide pospať. Ja som zaspal vonku v altánku, včera predsa-len nebola až taká zima. To, a ešte minimum alkoholu v krvi mi vlastne zachránilo život", nachvíľu stíchol a vyzeral zadumane, "proste a jasne, Tommy už prestal byť ľudskou bytosťou. Technicky sa tak stalo už vtedy, keď ste ho s Liz vrátili naspäť, ale včera, krátko po polnoci sa premenil úplne. Chcem povedať... zošalel. Odkedy ste ho priviedli, býval často ospalý, zasnený, no predsa citlivý a v podstate rovnaký ako bol pred... no, pred svojou smrťou. Lenže po polnoci sa jeho zmysli zaostrili, inštinkty zdeformovali, ospalosť sa vytratila a stal sa z neho predátor. Nie nejaký slintajúci, po krvi bažiaci magor s intelektom hojdacieho koníka. Nie, to veru nie, doboha..."
Znovu toto panoptikum ovládlo ticho, počas ktorého si Rog odo mňa vypýtal jednu cigaretu. Ja som svoju akurát zadusil pätou topánky. Moje ruky sa triasli, zato Roger bol dokonale kľudný, ani náznak nervozity, vďakabohu.
"Dcérku obesil na zvonkohre nad postieľkou. Poschodovú posteľ, ktorú zakúpil, aby sa mali kde so synkom vyspať, až malá vyrastie, zdemoloval a z jedného obzvlášť pekného kusu dreva si vyrobil primitívny oštep, alebo kopiju, nazvi to ako chceš, ty si pisálek... S touto provizórnou zbraňou v ruke vykopol dvere hosťovskej izby, zrejme v domnení, že už spím. Poprebodával oštepom celú moju posteľ, no zistil, že ja v nej nie som. Od hnevu zareval, čo ma prebudilo. Cez okno som potom videl, ako ide dolu po schodoch. Šiel rýchlo, zakrádajúc sa, skrýval sa v každom tieni, ako divá šelma. Po špičkách prešiel do kuchyne, vzal si veľký steakový nôž a v obývačke zabil Sophie. To všetko som neveriacky nemo sledoval zo záhrady. Keď ju Tommy zabil, na chvíľu len tak stál, oddychoval. Po chvíli vybadal, že ho pozorujem. Nemožné, pomyslíš si, no zreničky sa mu rozšírili a jazykom sa dotkol vrchnej pery. A teraz sa podrž... Napadlo ma, že majú doma brokovnicu, túto brokovnicu a že sa k nej musím dostať skôr ako on. A, prisámbohu, ako ma to napadlo, ten tvoj, čo bol kedysi Tommy preskočil zatvoreným oknom a hnal sa za mnou do kôlne. Dostal som sa k nej však o niečo skôr, ako vidíš..."
Ak by som mal uveriť čo i len polovici z toho, čo mi tu Roger hovorí, mohol by som sa dať s čistým svedomím hospitalizovať na psychiatrii ako duševne nespôsobilý.
"Kde je teraz?", opýtal som sa priamo. Takmer mi namiesto toho vykĺzlo absurdné Zabil si ho?
Roger len vstal a kývol mi, aby som ho nasledoval. Zišli sme spolu do suterénu, čosi v ňom neprestajne búšilo ako prehriaty kotol alebo stará práčka. Mne však už došlo, o čo kráča.
Roger pristúpil k valcu asi dva metre vysokom a tri metre v priemere, prikrytom plátenou celtou. Zrejme kedysi slúžil ako voliéra pre psa, teraz ako voliéra pre monštrum. Alebo ešte lepšie, aký to paradox, pre Psieho vojaka. Ani som nechcel vidieť, čo sa pod celtou skrýva.
"Ale uvidíš, Johnny", zahrmel neľudský hlas spod celty.
"Ako-", hlesol som, no to už Roger odhalil obsah voliéry. To, čo bolo kedysi Tommym, vyzeralo skutočne desivo. Malo to sinavú pokožku, cez ktorú presvitali nefunkčné žily a cievy, pohybovalo sa po všetkých štyroch rovnako obratne ako zvieratá, no cez tento animálny zjav mal v tvári a hlavne v očiach diabolskú lstivosť. Mimochodom, jeho tvár. Chýbala z nej celá ľavá horná časť, aj s okom, bolo vidieť dávno odumretý mozog, v zapáchajúcej otvorenej rane sa už hostili kostné červy a drobnú mušky. Nos bol obdretý a viseli z neho drobné kúsočky umelej kože, ktoré tam akoby pred vekmi implantovala Liz a jediné oko pokrývalo blanovité beľmo. Tommy vyzeral ako sochy a súsošia po bombardovaní Drážďan.
"Ako viem, na čo myslíš, Johnny?", oslovil ma netvor opäť. Vyceril pritom zuby ostré ako ihličky", evolúcia, to je to slovo, ktoré márne hľadáš, to je odpoveď na všetko."
Civel som na to indivíduum s otvorenými ústami a usiloval sa vyčistiť si myseľ, na nič nemyslieť. Všimol som si poohýbanú mreže na netvorovom dočasnom príbytku, nebude trvať dlho a vytrhne ich. Roger si všimol môj pohľad a hneď zareagoval.
"Telepat", poznamenal, a potvrdil mi to, čo som už dávno vedel.
"Zabudol si spomenúť moju telekinézu", zahrmel netvor a hneď mi predviedol ako takmer nebadateľne, milimeter po milimetri ohýba mreže pohľadom, "a tým to určite ešte nekončí!", dodal so zverským rehotom.
"No hej, hýbe vecami. Musel som všetko vyniesť vonku, lebo sa ma stále pokúša niečim zabiť. Pobodal som ho nožom, odstrelil mu polku hlavy a ten skurvyzmrd stále žije."
Na to ten tvor, čo býval Tommym, cynicky, no celkom vážne prikývol. Myslel som, že sa rozosmejem.
Zohol som sa k voliére, aby som sa na to díval zpriama. Otáčal hlavou do všetkých strán, hodnotil ma, premeriaval, akoby ma videl prvý raz.
"Čo za evolúcia, čo nekončí?", vybafol som naňho.
Jediné oko si ma obzeralo, analyzovalo. V hlave sa mi ozval hlas, jeho hlas, hoci tlamu nerozďavil.
Bol som na druhej strane, tam kde tomu hovorievajú záhrobie, nebo, či peklo... Keď tú hranicu prekročíš, pochopíš všetko, zmysel života, všetky paradoxy, význam Dobra a Zla. Mozog, resp. intelekt, z ktorého ako smrteľník využívaš sotva pár percent, ti začne zo stotiny na stotinu sekundy pracovať na plné obrátky. A potom všetkom si ma ty a tá mudrlantská suka násilím vytiahli do života. Vieš si predstaviť, čo to so mnou urobilo? Nevieš...
Roger nechápavo hľadel raz na mňa, raz na Tommyho.
"O čo tu ide?"
Tommyho energia mu zrazila šiltovku do čela, takže sklapol a Tommyho obludná karikatúra mohla pokračovať.
Vrhli ste ma späť do obyčajného tela, to sa stalo. Osvietenú myseľ, supermyseľ, ste prinavrátili spolu so psou dušou, myseľ, ktorá dosiahla pravú nirvánu ste priviedli do slabého a nedokonalého tela. Bolo to ako keby si vložil nukleárne články do parného stroja. To je odpoveď na tú evolúciu - chvíľu mi trvalo, kým sa telo a myseľ začali rovnať. Trvalo mi to zasrané tri roky, veru tak Johnny, zasrané tri roky odvtedy, ako ste ma vrátili späť. A evolúcia mojich schopností, môjho tela pokračuje, zakrátko možno budem vedieť lietať, na diaľku zapalovať objekty alebo sa transportovať na ľubovoľné miesto, no nie je to skvelé?, netvor si oblizol obe pery.
Kým sa Roger trápil so svojou šiltovkou, odpovedal som SuperTommymu, ako som si ho v duchu pomenoval, rovnako ako on mne - myšlienkami.
O čo ti vlastne ide? Čo chceš týmto šaškovaním dosiahnuť?
SuperTommy chvíľu civel pred seba, vyzeral zmätene.
Neviem ako sa vrátiť naspäť. Ja som sa sem nepýtal, a ani tí vaši vojaci v Iraku. Tým to tiež za chvíľu dopne a prestane sa im to páčiť. O čo mi ide? Aby som ostal na onom svete, a kým prídem nato, ako otvoriť bránu, poberiem so sebou čo najviac nových duší!
Stvorenie sa začalo rehotať a už s ním viac nebola reč. Nemohol som od tej bytosti z onoho sveta odtrhnúť oči. V technickej reči sa Tommy resetoval, sám naprogramoval a upgradoval. Civel som na to v nepredstieranom úžase, kým som zaregistroval, čo robí Roger. Vyoblieval celý suterén, seba a nakoniec aj SuperTommyho horľavinami od výmyslu sveta a mne otvoril dvere do záhrady.
"Odíď, Johnny", povedal smutne, podopierajúc sa o lakeť zbraňou, "odíď, a to zhorí so mnou."
Pokúšal som sa protestovať, no márne, Roger na mňa namieril a ja som musel nasilu vyjsť von, no stále som dobre videl, čo sa deje dolu.
SuperTommy s priam perverzným úškrnom mykal mrežami a smial sa tým neľudským hlasom, Roger sa prežehnal a škrtol zápalkou, vhodil ju do voliéry. Vo chvíli, keď Tommy vzbĺkol, vzniesol sa pár centimetrov nad zem, rozpažil ruky a sklonil hlavu, celý v plameňoch slávnostne zvolal:
"Tvoj osobný spasiteľ!"
To už horel aj Roger, no kým mu plamene začali oblizovať hlavu, stihol si do úst vraziť hlaveň brokovnice a odpáliť si mozog na druhý svet.
Horiaci Mesiáš Tommy otočil svoje horiace levitujúce telo ku mne a zdvihol na mňa dočierna spálený ukazovák, ktorý sa pomaly skracoval až na kosť.
"Keby si vedel, aké je to na druhej strane skvelé!"
Potom telo kleslo a tlelo, menilo sa na hromadu spáleného mäsa, tuku a kostí. V suteréne explodoval kotol a mňa hodilo na plot. Vtedy mi už bolo všetko jedno.
Musel som varovať Liz...
Pokračovanie nabudúce
Heillou my dear, nebola som, jelikož som mala dnes matury, takže som sa v stredu aj štvrtok učila... keď tak až budúci týždeň ;)