close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

IX. Zážitky z domu hrôzy (1/2 - Cesta tam)

29. dubna 2012 v 16:27 | Alex |  M.M.
ČASŤ DEVIATA: ZÁŽITKY Z DOMU HRôZY (1/2 - CESTA TAM)


Akoby sa všetko začalo opakovať, zavolal mi jedno ráno Roger. Mal som krátky a nepokojný spánok plný prehadzovania, takže bohato stačilo prvé zvonenie.
"Haló?", zachripel som ospalo.
"Johnny, tu Rog", ozvalo sa náhlivo, "okamžite príď."
"K McGuintymu?"
"Nie, k Tommymu..."
Nadiktoval mi adresu a pre istotu ju dvakrát zopakoval. Nepáčilo sa mi to, to Vám je určite jasné.
"Počuj, Roger, čo-", ale slúchadlo už bolo hluché.

Otočil som sa k Liz a ocitol sa zoči voči jej vyčítavému pohľadu.
"Čo chcel?", vybafla na mňa. Od pokusu s Tommym nechcela o ňom ani o Rogerovi počuť.
"Zlatko, nerozčuľuj sa hneď... Mám sa len zastaviť u Tommyho, o nič nejde", a dúfal som, že to tak naozaj bude. Pokúsil som sa o úsmev, no Liz sa mi bez slova otočila chrbtom.
Skočil som do džínsov a tmavej košele, vzhľadom na poletujúce vločky za oknom som na seba hodil ešte dlhý sivý prešivák. Neunúval som sa ani opláchnuť si tvár, tak som bol z toho všetkého vyvedený z miery.

Na ulici som zastavil taxík a vďaka taxikárovej ústretovosti som si mohol aj zapáliť. Taxikár mi svojim čírom nebezpečne pripomenul Gavrila. Nepríjemne ma striaslo a cigareta mi odrazu prestala chutiť, otvoril som okno a vyhodil ju. Taxikárovi som poďakoval, poprosil o zastavenie a vyplatil ho. ďalej som pokračoval pešky, potreboval som sa prevetrať. Došiel som až na letisko, kúpil si letenku na najbližší spoj a naozaj, nečakal som dlho a môj let bol pripravený. Nikdy som nelietal rád, no tentoraz to bol skutočný horor. Niektorí cestujúci mali na tvárach hrubé stehy, chýbali im ruky, alebo oči a akoby cítili môj strach, civeli priamo na mňa. Zúfalo som žmúril, žiadalo sa mi zapáliť si. Oblieval ma raz studený, raz horúci pot, chvíľami som bol v stave akéhosi polovedomia.

Letušku som požiadal o dvojitú whisky, no namiesto toho som dostal len pohár minerálky a aspirín. Doboha, lepšie ako nič. Myslel som si, že keď pristaneme, budem to zvládať, ale opak bol pravdou. Na letisku čakali nemŕtvych-neživých ich nemŕtvi-neživí príbuzní a priatelia. Projekt Opičia pracka sa stal pandémiou, nákazou, spoločensky prijateľnou metódou, bol skrátka všade. V letiskovej hale viseli dojímavé plagáty klasického plyšového macka Teddyho s odrtrhnutou hlavičkou a chytľavým sloganom Oživte si svojho miláčika! a samozrejme logom s hrozivou siluetou opičej pracky. Prebehol som halou a na parkovisku sa schuti vyzvracal. Pri pomyslení, že som sám stál pri zrode tejto davovej psychózi, a že sa práve chystám k niekdajšiemu človeku, ktorý to všetko "schytal" ako prvý ma znovu naplo, hoci už som nemal čo dáviť. Roztrasene som sa pozviechal a pristúpil som k červenému taxi, stojacemu obďaleč. Taxikár našťastie nebol sviňa a na Tommyho adresu sa neunúval ani len zapnúť taxameter.
"to máte kúsok, šéfko", zatiahol so silným stredozápadnám prízvukom a žmurkol na mňa.

A skutočne, sotva polmíle od letiska sa črtalo niekoľko rodinných domov, ktoré boli ako vystrihnuté z realitného katalógu. Dokonalý americký sen. Medzi nimi som hľadal číslo 1408, no ani mi to dlho netrvalo, prezradil ho Rogerov zaparkovaný plymouth. Zapálil som si cigaretu a pobral sa k nemu.

Zarazilo ma, že vchodové dvere sú dokorán, v takomto počasí to nebolo normálne a neveštilo to nič dobré. Ešte zo dvakrát som si potiahol z cigarety a ohorok som pristúpil. Potom som pomaly vošiel.
Kráčal som nehlučne a opatrne, napínal som uši. Predsieň bola prázdna, povaľovalo sa v nej len niekoľko párov topánok, čižiem a inej obuvy. Šiel som ďalej, tmavou chodbou, začalo sa zmrákať a ja som musel častejšie žmúriť, aby som v tom šere vôbec niečo videl. Nasledovala obývačka, kde sa mi naskytol desivý obraz...

Oproti televízii sedela na gauči Tommyho manželka s nohami vyloženými na čalúnenej taburetke. Stále bola krásna ako na fotkách zo svadby. Na tom by nebolo nič zvláštne, hrozné, ani nijak výnimočné. Keby nemala... Panebože... keby nemala hrdlo podrezané doslova od ucha k uchu... Biele šaty zmáčané krvou, ktorú bolo ešte stále cítiť vo vzduchu... Žalúdok som mal ako na vode, ale našťastie som sa držal. Rogerovi muselo preskočiť, dúfam len, že Tommy je... nažive?!
No jasné, Tommy!

"Roger! Rog!", zareval som, neschopný odtrhnúť oči od prekrásnej mŕtvoly. Začul som zhora dupot a urobil som presne to, čo urobí väčšina ľudí v smrteľnom strachu a panike. Zmeravel som, primrzol, ruky vystrčil v obrannom sebazáchovnom geste pred tvár a robil debilný ksicht. Ktosi mi raz dávno tvrdil, že strach je len chemická reakcia v mozgovomiešnom moku. Mok stuhne, pretože mozog mu dá príkaz báť sa. Preto človek v najväčšom stave hrôzy jednoducho "stuhne". Strach je vraj len v hlave. To mi však teraz hovno pomôže. Mierila na mňa dvojkomorová hlaveň brokovnice.

"Kurva, Johnny! Môžem sa posrať od strachu!"
Bol to Roger, ako inak. Takmer som cítil, ako sa celý barák otriasa od pomyselného balvanu, čo mi spadol zo srdca.
"Ja som sa asi posral naozaj", zahundral som, "môžeš mi vysvetliť, čo sa to tu, kurva, deje?"
Roger sklopil zbraň a posadil sa na gauč oproti mŕtvej kráske, akoby sa nechumelilo. Pokynul mi k sebe, tam bolo jediné voľné miesto. Ani mi to neprišlo čudné, no radšej som postál. Roger si vyložil nohy na taburet, pričom zhodil Tommyho žene pravú nohu. pušku držal jednou rukou medzi pažbou a hlavňou, opretú o zem. Až teraz som si všimol, že Rogerove vlasy, inak dosť tmavé, boli dokonale biele. Cítil som sa ako v nejakej surrealistickej nočnej more...

Pokračovanie nabudúce
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Ovca Ovca | Web | 19. srpna 2012 v 18:51 | Reagovat

Ououou. Je to napínavé.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama