ČASŤ SIEDMA: ATENTÁT
Zobudil som sa to ráno dosť skoro, mohlo byť sotva osem. Ako úspešný dramatik a zároveň dobre platená policajná krysa som spohodlnel a zvykol si stávať až na obed, teraz som sa však prebudilna prázdnotu v našej posteli. Liz už bola hore a roztržito pobehovala po spálni. Od úspechu s Tommyho oživením nám to perfektne klapalo - nehádali sme sa, pravidelne a vášnivo sme sa milovali, dlho sme sa rozprávali. Akoby sme znovu objavili jeden druhého.
Pretrel som si oči a opakom ruky som si prešiel po zarastenej tvári. Dnes som mal ďalšiu pokútnu akciu ako protivojnový aktivista. Liz chápala moju pracovnú dvojtvárnosť a nemala mi to za zlé, ba naopak. Považovala to sa veľmi odvážne a prospešné. Posadil som sa na posteli a obdivoval som jej krivky. Všimol som si, že začala fajčiť a svojim spôsobom ma to pobavilo, veď na mne ten zlozvyk priam nenávidela. Rakovina pre nás prestala byť hrozbou - mohli sme sa kedykoľvek dať usmrtiť a "oživiť", ako úzky okruh zasvätených do Projektu sme mali toto privilégium. Zapálil som si teda tiež a neodtrhával od nej pohľad.
"Kam ideš, drahá?", spýtal som sa napokon.
Trochu ňou myklo, zrejme myslela, že ešte spím, no vzápätí sa na mňa sladko usmiala.
"Dnes mám čeliť odporu neo-hippies pred Lincolnovým pamätníkom, ani ty by si to nemal premeškať, zlato."
Doriti, fakt. Dnes sa má predsa vyhlásiť posledné a konečné stanovisko vlády v kauze nášho Projektu a neo-hippies, ako im začali médiá hovoriť, ohlásili obrovskú demonštráciu. Bez slova som vyskočil z postele, hodil na seba staré zvonové nohavice, koženú kazajku s našitými protivládnymi a protivojnovými heslami a červenú košeľu, ktorú Liz volala "garibaldiovská", čo mi lichotilo. Narýchlo som sa opláchol, umyl zuby, našuchoril vlasy a urobim nám kávu. Liz si medzitým obzerala v zrkadle svoj nový kostým. Mal príťažlivú farbu vojenskej zelenej, no zároveň pôsobil (obzvlášť na nej) nesmierne žensky a sexy. Keby ma pri nej niekto takto videl, mám na mysli niekoho z neo-hippies, asi by ma zlynčovali. Vyzerali sme ako vyžitý beatnik a mladá a svieža "army lady". Prešla popri mne, nežne mi položila ruku na plece a pobozkala ma na líce. Potom si sadla oproti mne a odpila zo svojho hrnčeka.
"Mám sa dnes niečoho obávať?", spýtala sa s úsmevom.
Odklepol som z cigarety do popolníku a poškriabal sa po strnisku.
"Zo strany patriotov je naplánovaný útok zápalnou fľašou na neo-hippies, ale o tom už ťažkoodenci dávno vedia a majú to podchytené. A neo-hippies plánujú pasívny odpor, chcú sa spútať okolo pamätníka, ale aj o tom som už informoval, takže sa fakt nemáš čoho báť, láska."
Zahasil som cigaretu a ona ma chytila za ruku. Usmial som sa a ona mi úsmev opätovala. Hneď nato stroho pozrela na hodinky.
"Mal by si už ísť, musíš tam byť skôr ako ja. V chladničke je ešte trochu whisky, dodá ti guráž."
Uškrnul som sa. Ako keby som ju potreboval. Ale keď sme sa rozlúčili, napil som sa aj tak. Potom som už uháňal po schodoch dolu na ulicu.
Bolo chladno, neskorá jeseň sa pestro vybúrila na listoch okolitých stromov. Ja som kráčal brestovou alejou s cigaretou medzi perami na autobusovú zastávku, postaršie panie si ma zvedavo obzerali a ani som sa im nečudoval. Dofajčil som a to už prichádzal môj spoj. Keď som však zbadal osadenstvo, naprázdno som preglgol. Škerilo sa na mňa snáď zo tucet holých lebiek, pokrikovali po mne a ukazovali si na mňa prstom, z očí im pri tom šľahala čistá fanatická nenávisť. Boli to neonacisti patriaci k ultraradikálnemu krídlu Patriotov, pár tvárí mi bolo hneď povedomých. Rozhodol som sa ísť radšej pešo.
Nebolo to až tak ďaleko, ako som si myslel, a takáto prechádzka mi určite neuškodila. Aktivistov bolo vidieť už zdiaľky, tentokrát ich prišlo naozaj veľa. Rad ťažkoodencov ich oddeľoval od Patriotov, s čím oni zjavne nesúhlasili a dávali to hlasne najavo. Pozrel som na hodinky, za minútu deväť. Pár sekúnd som počkal a potom som už v dave uvidel mladíka v čiernej veste, ktorý v ruke zvieral fľašu s kusom látky v jej hrdle. Držal ju len na okamih, nestihol ani vytiahnuť zapaľovač, a už ho dvaja ťažkoodenci tlačili k zemi. Všetko bež podľa plánu, pomyslel som si a posúval som sa priamo do epicentra protestu.
Liz už bola na svojom mieste, zrejme práve povedala čosi, čo neo-hippies pobúrilo, pretože jej hlas sa stratil vo vlne hlučného nesúhlasu. Ja som sa zatiaľ zvítal so svojimi novými "priateľmi".
"Woody!", zaznelo mi za chrbtom. To bola moja hipisácka prezývka.
Podával som si so všetkými ruky a pomaly sa otáčal k Jasperovi, starnúcemu rockerovi, ktorý ma volal. A keď som už bol k nemu tvárou, zbadal som jeho.
Stál obďaleč oboch táborov a očami sa priam vpíjal do mojej Liz, nič naokolo kvôli nej nevnímal, ani keď ho okoloidúci neo-hippie, ktorý sa ponáhľal k pódiu štuchol plecom. Len stál a niečo si šomral. Mal na sebe dlhý zelený vojenský kabátec, na nohách okované kanady a na hlave krátke číro. Nevedel som určiť, ku komu patrí, jeho výzor ma miatol, a či vôbec k niekomu patrí. No keď sa mu odrazu pod kabátom čosi pohlo, ruku natiahol až po samý koniec toho kabátu a ocitla sa mu v nej drevená pažba nejakej pušky, vedel som, čo musím urobiť.
Bežať ako o život.
Nie na strany, nie pred ním, ale k nemu. V sluchách mi pulzovala krv, ako vo sne som Jaspera odstrčil nabok a utekal. Cudzinec si ma všimol až keď som bol skoro pred ním a pušku už mal prichystanú k streľbe. Čo sú všetci naokolo slepí?! Jeden pohľad do očí a úplne som ho vyviedol z miery. Škoda, že len na malý moment. Zručne si zbraň otočil, chytil ju pevne za hlaveň a pažbou ma uderil rovno na koreň nosa. Explózia bolesti ma oslepila a podlomila mi kolená. Počul som len krik, dupot ťažkých topánok, no výstrel, vďakabohu, žiaden. Ťažkoodenci si s ním už zrejme poradili, usúdil som omámene. Niekto mi pomáhal vstať a už som bol skoro na nohách, keď som omdlel.
Pokračovanie nabudúce
Aj keď nemám ani poňatia, ako sa skutočne voláš, ale keďže je dnes Alexa tak všetko najlepšie! :)