ČASŤ TRETIA: PRÍSNE TAJNÉ
Rogerov príbeh mi nedal pokoj, musel som nad ním premýšľať celú noc. Liz zatiaľ nevyšla z pracovne a to už bolo skoro nadránom. Neviem, či bolo horšie, keď robila v Genetike, alebo teraz, keď sa predo mnou zamyká. Bol som otupený alkoholom, ale zdalo sa mi, že hlavu mám čistú a myšlienky jasné. Všetko to zaváňalo akýmsi tichom pred búrkou.
Po asi dvoch hodinách nepokojného spánku som sa vytackal z postele a urobil si ľahké raňajky a šálku kávy. Myšlienky na Tommyho smrť a na Lizin projekt mi nejako vyfučali z hlavy, dokonca som sa cítil celkom dobre, napriek množstvu pív a panákov, ktoré sme vypili. Po raňajkách som sa posadil k televízii a prehral si pár starých nemých filmov. Nemal som chuť na žiaden zvuk, hoci v hlave mi vôbec netrešťalo. Lizina neprítomnosť ma už začínala znepokojovať, ale pomyslel som si, že do obeda sa snáď ukáže. Neukázala sa.
Znovu som zaspal pred obrazovkou, v poslednej dobe sa mi to stávalo čoraz častejšie. Darmo, prvé príznaky starnutia ma konečne dobehli. Urobil som si ešte jednu kávu, vypol televízor a usadil sa ku krížovke. Odrazu ma niečo vytrhlo z premýšľania. Znelo to ako vzlyky. Boli to vzlyky! Z Lizinej pracovne sa ozýval nefalšovaný plač, plač, ktorý pomaly prenikal do hystérie. Stuhla mi krv v žilách. Vstal som a ponáhľal sa k jej dverám.
"Elizabeth, si v poriadku?", spýtal som sa čo najjemnejšie.
"Choď preč, Johny, nechaj ma na pokoji!", ozvalo sa zvnútra.
Muselo to byť niečo vážne, nespomínam si, kedy na mňa naposledy musela zvýšiť hlas alebo nebodaj, kedy naposledy plakala. Trocha som odstúpil a plecom vrazil do dverí. Nič. Iba čo Lizin plač utíchol.
"Neopováž sa vojsť!", kričala ako zmyslov zbavená.
Zaprel som sa druhý raz a dvere povolili. Ocitol som sa v jej pracovni. Na ten obraz nikdy nezabudnem.
Po stenách boli rozvešané plagáty zobrazujúce mŕtve telá, niektoré už v pokročilom štádiu rozkladu, iné priam panensky biele a nepoškvrnené akýmikoľvek ranami, či inými znetvoreniami. Na stole mala stohy papierov, na väčšine bola červená pečiatka s nápisom PRÍSNE TAJNÉ, okrem toho štyri prázdne fľaše od červeného vína. Samotná Liz však predstavovala najväčší šok. Mala obrovské kruhy pod očami, sklený výraz a rozmazanú špirálu. Vyzerala ako nejaká šialená karikatúra harlekýna. Alkohol tiahnúci z jej krehkého tela bol priam hmatateľný. Okamžite som ju objal a ona spustila ďalšie slzy.
"Miláčik, čo sa stalo? Preboha, čo ti je?", prihováral som sa jej ustráchane.
"Nemali sme to robiť, nemali sme s tým začať...", mrmlala mi nesúvisle do pleca.
"Ale čo? Čo ste nemali robiť?"
"Hráme sa na Boha, poškvrnili sme všetky prírodné zákony...", halucinovala ďalej.
"Zlatko, čo sa deje?"
Zdvihla sa a pozrela mi sústredene do očí.
"My... ten projekt... hrali sme si na Boha... láska, my oživujeme mŕtvych!"
Pokračovanie nabudúce
Ou wow. Prebehli mi zimomriavky po chrbte. Doparoma Liz, do čoho si sa zaplietla?
Tak nech sa zapletá ďalej, som zvedavá, čo príde nabudúce! :)