Srpen 2011

I. Elizabeth

30. srpna 2011 v 14:22 | Alex |  M.M.
ČASŤ PRVÁ: ELIZABETH


Sedel som na lavičke pred márnicou v obrovskom komplexe Štátnej nemocnice. Cigareta medzi prstami mi pomaly dohorievala, prehrabol som si prešedivené vlasy a zadusil ju. V okamihu som vytiahol ďalšiu.
Okolo mňa chodilo množstvo ľudí, známych i menej známych, zaujímavých aj všedných. Z vrecka som vytiahol žhavič a pripálil som si. Zahalil ma kúdol dymu.

Okolo mňa prechádzal starnúci primár, na meno si už nespomeniem. Zvláštne sa na mňa pozeral, potom zmenil dráhu svojho kroku a pristavil sa pri mne. Vrásčité prsty si frajersky strčil do kapies na bielom plášti. Predpokladám, že ma nespoznal.
"Čo tu robíte?", spýtal sa hlasom, ktorý škrípal ako nenamazané dvere.
Zhlboka som nasal dym a zdvihol oči k nemu.
"Čakám, kým mi pustia manželku...", odvetil som.
Primár sa zhrozene pozrel na vráta márnice a od úľaku zabudol zavrieť ústa.
"Nie, nie", zasmial som sa, potláčajúc kašeľ, "pracuje hneď oproti v Genetickom inštitúte."
Starček sa upokojil, no už nevyzeral tak sebaisto. V očiach sa mu zablyslo.
"Tu sa nefajčí!", vyštekol na mňa.
Trpko som sa pousmial a zahasil som ohorok medzi ukazovákom a palcom.
Kývol som hlavou smerom k márnici.
"Myslíte, že tým dnu to vadí?", nadhodil som cynicky.
Primár len pokrútil hlavou a pomaly odkráčal.

Zdvihol som sa z lavičky a napravil si pokrčené sako. Čakám tu už vyše hodiny a Liz ešte stále pracuje. Už sa skoro začalo zmrákať. V poslednom čase pracuje priveľa, len sťažka si spomínam, kedy sme sa naposledy milovali. Jasné, ona je pani doktorka, robí dôležitejšiu prácu ako ja, obyčajný spisovateľský čudáčik. Ale aj tak - už by si mohla vziať trochu voľna a povenovať sa trochu aj nám. Mám pocit, že odkedy berie nadčasy a nahrádza kolegov, akosi nám to neklape. Unavená príde domov a ide rovno spať, alebo ma zásobuje nudnými rečami o tom, na čom práve v Genetike pracujú. Ak aj dnes bude rovnaká, ako vždy, asi to zabalím.

To by ale bola pekná hlúposť. Mám 55 rokov a na môj vzhľad už asi nezbalím ani predavačky v miestnej samoobsluhe. Vlasy mi rednú a šedivejú, opálená tvár sa prehlbuje do jednej súvislej vrásky a postavu už taktiež nemám ako mládenec. A zanechať mladú krásku, tmavovlasú bohyňu s titulom a nádhernými nohami, to by urobil v mojom veku len šialenec. Občas premýšľam nad tým, čo na mne vlastne vidí.

Vyhrniem si rukáv a pozerám na hodinky. Dám jej ešte päť minút, potom pôjdem do baru a tak skoro sa nevrátim. Obzerám sa, a keď nevidím nikoho podozrivého, vytiahnem si z balíčka ďalšiu cigaretu. Potom ju uvidím.
Ako vždy je proste nádherná. Automaticky ma prejdú všetky výčitky a hnev, ktorým som ju chcel zasypať a ostane vo mne len slepé zbožňovanie. Elizabeth je proste anjel, čistá esencia dobra. Odráža sa jej to v tvári, v spôsobe, akým sa na vás pozerá, v každom pohybe tela, v tóne hlasu... Vždy keď ju vidím, rozklepem sa ako puberťák pred prvou súložou.
Dnes má na sebe čierne šaty a vysoké podpätky, vlasy má zviazané v cope, ktorý jej (ako máloktorej) pristane snáď viac, ako keď ich má voľne rozpustené. Cigareta mi vypadne z úst a ona sa zohne a podá mi ju. Pobozká ma na pery a chytí ma za ruku.

"Ahoj, láska, chýbal si mi...", povie tým najsladším hlasom na celom svete.
"Aj ty mne...", zašepkám.
"A nefajč toľko, Johny, vieš, že to nemám rada."
Prikývnem ako poslušný prváčik a schovám cigaretu späť do balíčka.
"Dnes sme dostali vládnu zákazku, drahý", ach, zase s tým začína, "budeš veľmi prekvapený, keď zistíš, o čo ide."
Zagúľam očami tak, aby to nevidela. Ani ju nemusím posúvať k odpovedi, vyklopí to aj sama. Otvorím jej dvere spolujazdca a nasadáme do môjho auta.
"Darovali nám vysoký grant a zatiaľ je subjekt výskumu prísne tajný. Vraj to siaha až za hranice poznaného..."
Bola celá nadšená, nechcel som jej to pokaziť a hoci som vedel, že to budem ľutovať, predsalen som sa jej opýtal:
"Má ten projekt nejaký názov?"
Striasla sa, akoby ju ovanul chlad, hoci von bolo minimálne 25 stupňov. Ona vedela, do čoho ide, vedela, čoho sa ten projekt týka, len mi to z nejakého dôvodu ešte stále tajila. Mal som čudné tušenie, najradšej by som tú otázku nikdy nepoložil.
Konečne sa nadýchla a povedala to.
"Je to ako tá poviedka od Jacobsa, pamätáš? Projekt Opičia pracka..."

Pokračovanie nabudúce