close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

XI. Tvárou v tvár

1. března 2011 v 19:55 | Alex |  Suicider
Neboli ozbrojení a nezdalo sa, že by nás vôbec zbadali. Proste len vyšli von do tej diablovej chumelice a bránu nechali otvorenú. Potichu sme prekĺzli dnu. Scud hneď zahasproval dvere.
Dnu bolo tak nádherne teplo, že kým sme sa plížili širokou chodbou, plece pri pleci a kalašnikovi hrozivo vystrčené napred, zvliekli sme sa len do oteplovačiek a vojenských tielok. Uistil som sa, či mi po bokoch v puzdrách stále visia dva po krvi lačné nože so zubatým ostrým. Chvalabohu áno.


Na križovatke chodieb pred nami sa mihotal akýsi tieň. Tichým posunkom som Hadesovi a Scudovi naznačil, aby boli pripravení na streľbu. Spozorneli. Začal sa zo mňa liať pot a ústa sa mi naplnili medenou chuťou krvi. Odpľul som si, vážne to bola krv. Ktovie v akom štádiu je moja choroba...
Zastali sme a čakali, kým to príde až k nám. Pripravil som zbraň. Tieň sa konečne dostal do nášho zorného pola. Sklopili sme samopaly.
Nebol to likvidátor, ani tajomný pán X.
Bola to Zaira, tá poľská lekárka.

"Konečne ste dorazili, už vás dlho čakáme", povedala nám s úsmevom a venovala každému malý bozk na líce. Scuda chytila za ruku a viedla ho chodbou, ktorou nás prišla uvítať. Ja a Hades sme si vymenili začudované pohľady. Scud sa inštinktívne neobzeral.
Zastali sme pred zdobenými ocelovými dverami. Zaira na ne zabúchala útlou päsťou.
"Ďalej", ozvalo sa spoza nich.
Vstúpili sme dnu. Za širokým písacím stolom sedela najčudesnejšia trojica, čudnejšia ako ja, Hades a Scud.
Prvého som spoznal tajomného pána X v tmavom obleku, ktorý sedel v strede. Po jeho lavici (z nášho pohľadu) bolo batoľa a po pravici v podobnom obleku vráskavý vetchý starček.
"Vitajte", pozdravili nás naraz.
"Sadnite si", prednieslo dieťa.

Sadli sme si na pohovku oproti stolu, Zaira sa zatiaľ postavila kúsok za pána X a záhadne sa usmievala.
"Kto ste?", pýtal sa Scud pána X.
"My", pokýval hlavou na obe strany, raz ku batoľaťu, raz k starcovi, "sme Programátor."
Hades sa zatváril nechápavo.
"Čože? Aký programátor?"
Starec sa láskavo usmial a pohľadil dieťa po riedkych plavých vláskoch.
"Niektorí", začal, "nám hovoria Stvoriteľ, iní zas Boh. My sme len programátor. Sme tri podoby života. Sme smrteľný, ale nesmierne potrebný. Programujeme. Nestarneme, len prežívame. Sme to, čomu Echo naivne hovorí nesmrteľný."
Tak tak je to teda. Toto je koniec cesty, toto je to, čo sme chceli poznať.
Ozval sa Scud.
"Takže to si ty, áno? Ty si ten sadistický parchant, ktorý to všetko dopustil. Ten, ktorý sa pozeral na genocídy miliónov. Kde si bol vtedy, čo?! Programoval si?! Netlač nám do hlavy somariny!"
Dieťa spozornelo a sťažka sa postavilo na ešte neopatrné nožičky. Usmialo sa tak odporne, ako to dokáže len bytosť stará milióny rokov. Cynicky a nepríjemne.
"Niekto má rád kriminálky, iný zas horory a niekto porno. My máme radi reality show."

Hades sa prudko postavil.
"Načo sme tu? Čo to má vlastne byť? To život nemá žiaden zmysel?", hlas mu preskakoval od zúfalstva. Takto som si to teda nepredstavoval ani ja. Celé tie veky, po ktorých som si opakoval tú istú otázku...
"Život je ten najnapínavejší program v celom šírom vesmíre. Všetky odlišné formy života v iných galaxiách sa na vás radi dívajú, všetci ostatní programátori mi závidia. Dostal som za programáciu života na Zemi dokonca ocenenie. Je to snáď málo? Ste stredobodom univerza."
Scud len odfrkol. Videl som na ňom, že má strašne blízko k tomu, aby sa prestal načisto ovládať.
"A čo my, suicideri? Čo s nami? Čo sme zač a načo sme tu?"
Tentoraz odpovedal priamo pán X.
"Vy ste anomália. Chyba v programe. Len ste sa vyskytli, ste len drobné nedopatrenie. Viete ako vás volajú diváci? Paraziti. Ste paraziti života. Trochu ste nám to tu okorenili a je tu aspoň zábava, preto sme vytvorili akýsi antivírus - likvidátorov, OL. Tak sa bavím ja, keď sa mi nechce pozerať sa na život. Proste vás lovím. Ste moji gladiátori", dodal s úsmevom.

Scud bol z toho mimo. Vedel som aké nádeje vkladá do porazenia celého impéria OL. A teraz je všetko zbytočné. Aj tak nás na konci tejto nezmyselnej rozpravy odstránia... Rozhodol som sa povedať niečo aj ja.
"A čo proroctvo? To o otrokovi, ktorý ťa zabije a premôže OL? Nebola to pravda?"
"Ale bola, milý Echo, bola... Osud je daný. Chceš vedieť, či sa jednalo v proroctve o teba? Bohužiaľ... Ty nie si vyvolený k tomu, aby si to skončil. My by sme neurobil takú chybu, že by sme ťa sem dovliekol. Chcete vedieť, kto bol vyvolený? Bol to Nekro... Ale to si synu nemohol predpokladať, však? Inak by si ho nebol zabil v snahe byť jediný a nesmrteľný."
Hades klesol do pohovky. Cítil som Scudov pohľad. On mi veril... Ja som sklamal. Z oboch strán sa na mňa dívali najvernejší suicideri. Zľava Hades, sprava Scud. Nie nenávistne, lež zúbožene, beznádejne.
Nádej nikdy neumiera.
Vzal som v päste obe nože a švihol nimi po oboch stranách. Scudovi aj Hadesovi vypadli na koberec miestnosti horúce vnútornosti. V tvárach mali podobný výraz prekvapenia.
Zaire zmizol v dvojitej brade nôž, ktorým som zabil Scuda, tým druhým som dorazil Hadesa. Zdvihol som sa zo sedačky s AK-47 v rukách. Tielkom mi stekala krv porazených. Zaira chrčala na zemi a nemohla sa nadýchnuť. Scudove oči vyhasli.

"Ty nás nemôžeš zabiť, Echo", rieklo trochu vyplašene dieťa, "osudu sa nedá vzoprieť. Si len simulácia."
"Pozri, Echo", ozval sa X, "stlačím tento gombík a za moment tu bude celá armáda nemŕtvych."
Opakom ľavačky som si utrel pot z čela. Moje striebristé vlasy mali karmínový melír krvi padlých gladiátorov.
"Myslíš, že sem dobehnú skôr, ako stlačím spúšť?", zaškeril som sa na všetkých troch. Starec vyzeral, akoby mu niečo zabehlo.
"Nemôžeš to urobiť... Nesmieš!", vykríkol X chrapľavo.
Z oteplovačiek som vytiahol krabičku prezimovaných cigariet. Jednu som si dal do úst a pripálil som si. Kalašnikov ostával namierený tak, aby v prípade nutnosti vystrelil. Myslím, že stačí zabiť jedného a umrú všetci traja. A ja budem Bohom.
"Vieš", trpko som sa usmial, pretože som znova cítil tú chuť rakoviny na jazyku, "vždy keď mi niekto hovorí, čo smiem a čo nie, mám pocit, že urobím niečo úplne opačné..."
Ešte som posledný raz pozrel na Scudovo mŕtve telo a spomenul sa na metaforu o gladiátoroch. V tej chvíli mi napadli len jediné slová. Scudove slová.

"Morituri te salutant", zaznelo v miestnosti, takmer zároveň s ohlušujúcou salvou samopalu.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Ovca Ovca | Web | 5. března 2011 v 22:25 | Reagovat

WOW. Tak. Toto. Ma. Úplne. Priklincovalo. Píšeš strašne dobre, Alex. Páči sa mi nápad s programátormi - Bohmi a Echove odhodlanie.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama