Prebudil som sa. Neviem, ako dlho som bol mimo, no ak Thurg neklamal, ostávalo mi do príchodu likvidačnej čaty zhruba 15 minút.
Byt vyzeral prázdny. Skúsil som, či mi putá, ktorými ma Thurg spredu pripútal o stoličku dotiahnu až k puzdru so zbraňou. Dotiahli, našťastie. Rozhodol som sa však pred odstrelením retiazky, ktorá spája obe ruky, počkať a uistiť sa, či som tu sám.
"Thurg?"
Spoza hrdzou prežranej chladničky sa vynorila ryšavá štica a diabolský úškrn zradcu.
"Áno, Echo?"
Schválne som sa pomrvil na stoličke, aby som pôsobil zmätenejšie, než v skutočnosti som.
"Môžeme sa ešte chvíľu pozhovárať?"
Žmurkol na mňa, tak bezstarostne a spokojne ako za starých čias. Pritiahol si svoju stoličku znovu ku mne, znovu takmer na dotyk.
"O čom?"
Jedným ťahom som siahol do puzdra a vytiahol jagavú tridsaťosmičku, druhým, komplikovanejším, som ho zdrapil za mikinu a pritiahol si ho ešte bližšie, až tak, že mi jeho hlava spočívala na pleci. To všetko v jednom okamihu.
"Dimitrij", zašepkal som, "kde je?"
"Neviem!"
Bolestne som priložil pištol k jeho spánku. Moje rameno už dlho nevydrží. Odistil som.
"KDE?"
"Londýn, Londýn! Je v Soho, nájdi Scuda, on to vie!"
To meno mi nič nehovorilo, no na otázky už nebol čas. Povedal som mu, že mu odpúšťam, že ho milujem, že všetko bude v poriadku. Potom som vystrelil.
Výstrel bol tak ohlušujúci, že na niekoľko minút som z neho ohluchol na ľavé ucho. Gejzír krvi a zvyšky mozgu mi pokropili sako a nohavice.
Odstrelil som putá, opláchol krv a rýchlo sa prezliekol do zelených maskáčov a čiernej vojenskej košele, ktoré viseli v Thurgovej skrini. Prominentný právnik so zbraňou a imidžom zabijaka. To som dopadol.
Kufrík s peniazmi stál v zaprasenej miestnosti, ktorá snáď niekedy predstavovala kuchyňu. Schmatol som ho, zasunul pištol späť do puzdra a pozrel na hodiny.
O dvere bytu buchlo zvonku baranidlo.
"Kurvy!", zareval som a šplhal von cez okno. Ešte som ani len nestál obomi nohami na požiarnom schodisku a dvere sa rozleteli.
Boli to oni. Tie isté plynové masky, tie isté čierne kombinézy, zbrane v rukách. Na okamih čas zastal a potom som zbadal červenú bodku na košeli. Len tak-tak som sa zohol, no už bolo neskoro. Pravé ucho vybuchlo bolesťou a teplá krv mi stekala po krku až na hruď. S kufríkom v ruke som sa zdrbal po schodoch takmer na prízemie. Keď som sa prestal kotúlať, pustil som sa do behu. Hlavou mi lietali hromady otázok, no jedna bola zásadná - kto je Scud?
Opäť raz je to úžasné. Kto je Scud? :)