III. Nemŕtva légia

27. ledna 2011 v 14:22 | Alex |  Suicider
Spoločnosť o nás vie. Samozrejme, nie všetci, žiadna široká verejnosť. Ale niekto zrejme áno, pretože sa v každej krajine zriadilo takzvané OL (Oddelenie likvidácie), ktoré sa zaoberá ničím iným, ako systematickým usmrcovaním nepohodlných suiciderov. Verejnosť nevie, čo títo zmrdi robia. Nie sú nikým financovaní, ani z daní, ani z iných prostriedkov. Ich výhradným dodávateľom sú obchodníci so zbraňami, ktorých je po svete veru neúrekom.

Príslušníci OL nie sú ako my. Sú to síce akési napodobneniny človeka, humanoidi, ale nedýchajú. Nejedia. Nepotrebujú spánok, ani motiváciu. Nepociťujú strach, zlosť, ba ani iné emócie. Niektorí im hovoria likvidátori. Ja by som skôr povedal, že sú to nemŕtvi. Zasraní žoldnieri. Skurvená légia nemŕtvych. Nemožno ich zabiť. Sám by som tomu nikdy neuveril, keby som nemal možnosť presvedčiť sa o tom na vlastné oči.

Pri bitke o Stalingrad mi nešli po krku len Rusi, ale aj traja likvidátori, ktorých som mal tú česť spoznať aj v dobe nedávnej. Vtedy som do naľahko oblečených mužov (čierne kombinézy, plynové masky, kanady) a ozbrojených len bajonetmi vystrieľal celý gulometný pás, no ich telám to ani za mak neublížilo. Nevedel som, čo sú zač, a pochybujem, že sa to vôbec niekto, kto sa s nimi stretol vôbec dozvedel (za predpokladu, že prežil). Vedel som však jedno - nie je čas na hrdinstvá. Prehltol som kapsulu cyankáli a odporúčal sa. O 29 rokov neskôr si po mňa prišli zas. Tentokrát to bol Paríž a teraz už viem, že to neboli karabinieri, kto chcel vziať život úbohému maniakovi Robbitaillovi. Boli to oni. Nejak sa mi dostali na kobylku a ja stále netuším ako.

Najviac ma však desí tá ich neutralita a lojálnosť voči prikázanému. Počul som už desiatky príbehov o tom, ako ich nejaký suicider žiada o milosť, ako ich prosí, aby mu darovali život. Ako srdcervúco plače... Ako bezmocne búši päsťami do ich ako oceľ pevných tiel. A aj tak to vždy dopadne rovnako...

Síce netuším, odkiaľ sa vzali, ale viem, podľa čoho si vyberajú vinného suicidera. Sú tu totiž preto, aby zabraňovali opakovaným zločinom proti ľudskosti zo strany agentov samovrahov. Nehovorím teraz o pedofílii, ani iných sexuálnych deviáciách, ani o obyčajných vraždách, či šikane. Mám na mysli genocídu, vyvražďovanie más, likvidáciu celých národov, nezmazateľné škvrny na tvári našej histórie.

Žil raz suicider, ktorý zdieľal v jednom živote meno Adolf Hitler. Áno, presne ten, ktorý vyvolal druhú svetovú vojnu. Jemu až do konca vojny (a následnej samovraždy) nešiel žiaden likvidátor po krku. Bolo by už aj tak neskoro. Proste si počkali, kým sa znovu narodí v Bangladéši (ako to robia?!), kde ho ako bezbranné nemluvňa bez problémov odrovnali. Podobne radikálne riešenia však údajne používajú len v mimoriadnych prípadoch. Prípad suicidera menom Caligula taký bol. Caligula totiž pred svojou najväčšou úlohou maniakálneho vodce nemeckého ľudu, zdieľal tiež život Napoleona Bonaparteho, či Jacka Rozparovača. Jednoducho narobil v dejinách priveľa zla a musel byť eliminovaný.

A tu začínajú moje pochybnosti. Tiež som býval sériový vrah (1972†), predtým Lucrezia Borgia (1519†), špičkový esesácky gulometčík (1943†) a ešte som zdieľal mnoho iných neveľmi lichotivých existencii. Aj tak sa mi však nezdá, že by niekto mohol ísť po krku takmer (ak vezmeme pomer "dobrých" a "zlých" ľudí, ktorých som predstavoval) bezúhonnému suiciderovi, ako som ja. Zaváňa to konšpiráciou, že?

Teraz je rok 2012 a ja mám pocit, že to bude kurevsky zaujímavý rok. Mám tridsaťdeväť rokov a zdieľam meno Daryl Rodney. Žijem v New Yorku 21. storočia, pracujem ako právnická kapacita. Práve si uväzujem kravatu, obliekam svoj najlepší oblek (šedý, od talianskeho návrhára), pred zrkadlom si češem krátke rovné striebristé vlasy. Nie, toto už neukončím zbabelým odchodom do iného života. Toto doriešim. Prídem na to, prečo som na čiernej listine. A všetci, ktorí sú v mojej likvidácii zapletení, budú na konci mojej cesty tri metre pod zemou.

Je 1. január 2012, všade slávia ľudia Nový rok a ja cítim, že tento rok bude niečim iný, ako tie doterajšie. Vychádzam zo svojho bytu a výťah so mnou klesá na prízemie. V kufríku, ktorý mám v ľavej ruke mám štyri milióny amerických dolárov a pod ľavým podpazuším v puzdre visí nablýskaná búchačka. Musím ísť do sveta a nájsť Dimitrija a Thurga, len oni mi môžu pomôcť.

Zrazu na mňa zozadu ktosi volá.
"Echo!"

Otáčam sa, na tvári úsmev. Žeby som už jedného z nich našiel?
Nie.

Hľadím do tváre muža, ktorý na mňa mieri revolverom...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 nerya nerya | Web | 27. ledna 2011 v 20:07 | Reagovat

Ďalší prosím...

2 Ovca Vypatlaná Ovca Vypatlaná | Web | 28. ledna 2011 v 21:56 | Reagovat

Kto je ten muž? Dúfam, že Echo svoj právnický život dožije a vyrieši, čo potrebuje.
A mám otázku. Suicider sa proste vždy musí znova narodiť, alebo sa môže proste prevteliť aj do dospelého človeka?

3 alexdelarge alexdelarge | Web | 29. ledna 2011 v 12:24 | Reagovat

Nechaj sa prekvapiť :) A áno, musí sa narodiť a až tak môže ísť ďalej :)

4 Ovca Vypatlaná Ovca Vypatlaná | Web | 30. ledna 2011 v 20:40 | Reagovat

[3]: Aha. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama