Déjà vu je odrazový mostík k tomu, aby sa z vás stal agent samovrah.
Neurčité a často až absurdné spomienky, o ktorých si mnohí "psychológovia" myslia, že nám nepatria, sú v skutočnosti ozveny minulých existencií. A keď déjà vu prežijete toľkokrát, ako ja, dáte si dohromady celý príbeh, celú históriu vášho absolútneho bytia.
Možno aj tucet regrútov som získal počas svojho pôsobenia v elitnej zložke parapsychológov v Inštitúte nadprirodzených javov vo švédskom Ölmbrotorpe. Celých 32 rokov som tam (a neskôr aj inde, v inom živote) skúmal fenomén déjà vu. Mnoho mojich pokusných králikov sa z toho doslova zbláznilo. Ostatní, psychicky zdatnejší, svoju rolu suicidera buď prijali, alebo neprijali. Práve tých, čo ju neprijali, som na ich naliehanie oslobodil a daroval im smrť. Bola to pre nich istá forma eutanázie.

Z tých dvanástich, ktorých som presvedčil a po desiatky rokov učil, dnes žijú už len dvaja (aj keď dnes je relatívny pojem; dnes už možno nie som ten istý človek, ktorý začal toto rozprávanie). Medzi suicidermi ich volajú Dimitrij a Thurg. Ako v súčasnosti vyzerajú a akého pohlavia a veku sú, to vám už nepoviem. Ostatné subjekty nemali toľko šťastia ako oni. Neustriehli svoje existencie a umreli. Ich duše našli pokoj.
Píše sa rok 1972 a ja som vo svojom parížskom byte. Aj po toľkých rokoch mi Paríž vždy učaruje. Zdieľam meno Robbitaille, som spisovateľ a sériový vrah detí. Ukrývam tento rukopis v skrýši v podlahe, aby som neskôr pokračoval tam, kde som skončil.
Na dvere môjho útočišťa pred svetom už dorážajú karabinieri. Dostali stopu. Ešte minútu a sú dnu.
Utekám po britvu, pozorne si prezerám svoje predlaktia a režem. Dosť času na to, aby som svoj príbeh ukryl.
Lúčim sa s vami, ale nehovorím zbohom, nie. O pár rokov som späť. A dopoviem vám, ako to so mnou dopadlo.
Au revoir, mes amis.
Je to úžasné. Dokonalé, nemám slov. Ten nápad ma neskutočne nadchol, nikdy nepochopím ako môže niekto vymyslieť niečo také...magické...také akoby to ani nebolo z tohto sveta. Neviem sa dočkať pokračovaní.