Leden 2011

IV. Renegát

31. ledna 2011 v 16:42 | Alex |  Suicider
Muž je azda prisilné slovo. Bol to mladík, sotva dvadsaťročný ryšavec z ulice. Môj dar osvietenia zlyhal - buď to nie je suicider, alebo to z neho len nemôžem vycítiť. Rozhodol som sa improvizovať.
"Asi si si ma s niekym pomýlil, chlapče. Ja nie som žiaden-"
Nenechal ma ani dohovoriť.
"Tvoje osvietenie je asi málinko zblbnuté, Echo. Inak by si ma takto hlúpo neodbil."

Niet pochýb, je to suicider. Alebo niekto, kto sa zaňho vydáva.
"Čo odo mňa chceš?"
Mladík mi zbraňou pokynul do úzkej postrannej ulice.
"Všeko sa včas dozvieš, kráčaj."
Rezignoval som a spustil paže, ktoré som predtým inštinktívne zdvihol. Bol som celkom rád, že ma neprehľadal.
Prešli sme cez prázdnu špinavú uličku, ja vpredu so zbraňou pritisknutou na chrbát a on za mnou. Na konci uličky stála akási kraksňa. Odomkol mi dvere spolujazdca.
"Nasadni."

Naštartoval a mieril niekam na západ. Ja som sa zatiaľ nenápadne presvedčil, či mi moja pištoľ nevykĺzla. Nie, bola na svojom mieste.
"Kam to ideme?", spýtal som sa.
"Do môjho bytu. A už sa nevypytuj."
Držal som teda hubu. Viezli sme sa asi päť minút, kým nezastal v akejsi nie veľmi dôveryhodnej štvrti.
"Vystúp!", prikázal.
Po schodoch sme sa dostali do ošarpaného bytu. Tam ma priviazal ku kovovej stoličke a ponúkol mi cigaretu. Odmietol som, v tomto živote som ešte fajčiť nezačal. Ale ak to prežijem, asi začnem.

"Tak teda, prečo som tu?"
Ryšavec sa uškrnul a sklopil pohľad k zemi.
"Likvidátori ťa chcú."
"Prečo práve mňa?"
Ryšavec sa poškrabal po hlave.
"To presne neviem... viem len to, že si v tejto chvíli najstarší suicider."
"Aha", prikývol som, "takže Leif a Maria sú mŕtvi..."
Tentoraz prikývol on.
"Sú tu za hodinu, chceš sa ma ešte niečo opýtať?"
Cord, je to nepochybne Cord. Iba on by ma dokázal tak dokonale vystopovať. Lenže čo teraz? Nechcem, aby to skončilo. Nie takto. Skončí to, keď JA budem chcieť.

"Čo ti za mňa ponúkli?"
"To by si chcel vedieť, čo? Večný život!"
Ten chlap je magor. Cord ma vydá tým hajzlom za prázdny sľub!
"Ale to nejde? Ako si im mohol naletieť, Cord?"
Mladíka pri tom mene trhlo, no nenamáhal sa, aby mi svoju totožnosť vyvrátil. Namiesto toho si stoličku naklonil bližšie ku mne.
"Oni vedia, čo môžu sľúbiť a čo nie. Pozri sa na nich - možno budem nový likvidátor!", zarehotal sa mi pri tom do tváre.
"Cord..."
"Prestaň s tým Cordom, Cord je už dávno mŕtvy..."
Náhle som stratil reč.
"Kto teda si?"
Ryšavec sa naklonil ešte bližšie, až tak, že sme sa takmer dotýkali nosmi. Zložil si z hlavy vyšednutú kapucňu.
"Pozri sa mi do očí, Echo..."
Pozrel som sa a pochopil som. Zrútil sa mi svet. Nič nedávalo zmysel. Všetka istota bola náhle preč.

"Thurg", vydýchol som. Kým som upadol do bezvedomia, ešte som začul jeho šialený smiech....

III. Nemŕtva légia

27. ledna 2011 v 14:22 | Alex |  Suicider
Spoločnosť o nás vie. Samozrejme, nie všetci, žiadna široká verejnosť. Ale niekto zrejme áno, pretože sa v každej krajine zriadilo takzvané OL (Oddelenie likvidácie), ktoré sa zaoberá ničím iným, ako systematickým usmrcovaním nepohodlných suiciderov. Verejnosť nevie, čo títo zmrdi robia. Nie sú nikým financovaní, ani z daní, ani z iných prostriedkov. Ich výhradným dodávateľom sú obchodníci so zbraňami, ktorých je po svete veru neúrekom.

Príslušníci OL nie sú ako my. Sú to síce akési napodobneniny človeka, humanoidi, ale nedýchajú. Nejedia. Nepotrebujú spánok, ani motiváciu. Nepociťujú strach, zlosť, ba ani iné emócie. Niektorí im hovoria likvidátori. Ja by som skôr povedal, že sú to nemŕtvi. Zasraní žoldnieri. Skurvená légia nemŕtvych. Nemožno ich zabiť. Sám by som tomu nikdy neuveril, keby som nemal možnosť presvedčiť sa o tom na vlastné oči.

Pri bitke o Stalingrad mi nešli po krku len Rusi, ale aj traja likvidátori, ktorých som mal tú česť spoznať aj v dobe nedávnej. Vtedy som do naľahko oblečených mužov (čierne kombinézy, plynové masky, kanady) a ozbrojených len bajonetmi vystrieľal celý gulometný pás, no ich telám to ani za mak neublížilo. Nevedel som, čo sú zač, a pochybujem, že sa to vôbec niekto, kto sa s nimi stretol vôbec dozvedel (za predpokladu, že prežil). Vedel som však jedno - nie je čas na hrdinstvá. Prehltol som kapsulu cyankáli a odporúčal sa. O 29 rokov neskôr si po mňa prišli zas. Tentokrát to bol Paríž a teraz už viem, že to neboli karabinieri, kto chcel vziať život úbohému maniakovi Robbitaillovi. Boli to oni. Nejak sa mi dostali na kobylku a ja stále netuším ako.

Najviac ma však desí tá ich neutralita a lojálnosť voči prikázanému. Počul som už desiatky príbehov o tom, ako ich nejaký suicider žiada o milosť, ako ich prosí, aby mu darovali život. Ako srdcervúco plače... Ako bezmocne búši päsťami do ich ako oceľ pevných tiel. A aj tak to vždy dopadne rovnako...

Síce netuším, odkiaľ sa vzali, ale viem, podľa čoho si vyberajú vinného suicidera. Sú tu totiž preto, aby zabraňovali opakovaným zločinom proti ľudskosti zo strany agentov samovrahov. Nehovorím teraz o pedofílii, ani iných sexuálnych deviáciách, ani o obyčajných vraždách, či šikane. Mám na mysli genocídu, vyvražďovanie más, likvidáciu celých národov, nezmazateľné škvrny na tvári našej histórie.

Žil raz suicider, ktorý zdieľal v jednom živote meno Adolf Hitler. Áno, presne ten, ktorý vyvolal druhú svetovú vojnu. Jemu až do konca vojny (a následnej samovraždy) nešiel žiaden likvidátor po krku. Bolo by už aj tak neskoro. Proste si počkali, kým sa znovu narodí v Bangladéši (ako to robia?!), kde ho ako bezbranné nemluvňa bez problémov odrovnali. Podobne radikálne riešenia však údajne používajú len v mimoriadnych prípadoch. Prípad suicidera menom Caligula taký bol. Caligula totiž pred svojou najväčšou úlohou maniakálneho vodce nemeckého ľudu, zdieľal tiež život Napoleona Bonaparteho, či Jacka Rozparovača. Jednoducho narobil v dejinách priveľa zla a musel byť eliminovaný.

A tu začínajú moje pochybnosti. Tiež som býval sériový vrah (1972†), predtým Lucrezia Borgia (1519†), špičkový esesácky gulometčík (1943†) a ešte som zdieľal mnoho iných neveľmi lichotivých existencii. Aj tak sa mi však nezdá, že by niekto mohol ísť po krku takmer (ak vezmeme pomer "dobrých" a "zlých" ľudí, ktorých som predstavoval) bezúhonnému suiciderovi, ako som ja. Zaváňa to konšpiráciou, že?

Teraz je rok 2012 a ja mám pocit, že to bude kurevsky zaujímavý rok. Mám tridsaťdeväť rokov a zdieľam meno Daryl Rodney. Žijem v New Yorku 21. storočia, pracujem ako právnická kapacita. Práve si uväzujem kravatu, obliekam svoj najlepší oblek (šedý, od talianskeho návrhára), pred zrkadlom si češem krátke rovné striebristé vlasy. Nie, toto už neukončím zbabelým odchodom do iného života. Toto doriešim. Prídem na to, prečo som na čiernej listine. A všetci, ktorí sú v mojej likvidácii zapletení, budú na konci mojej cesty tri metre pod zemou.

Je 1. január 2012, všade slávia ľudia Nový rok a ja cítim, že tento rok bude niečim iný, ako tie doterajšie. Vychádzam zo svojho bytu a výťah so mnou klesá na prízemie. V kufríku, ktorý mám v ľavej ruke mám štyri milióny amerických dolárov a pod ľavým podpazuším v puzdre visí nablýskaná búchačka. Musím ísť do sveta a nájsť Dimitrija a Thurga, len oni mi môžu pomôcť.

Zrazu na mňa zozadu ktosi volá.
"Echo!"

Otáčam sa, na tvári úsmev. Žeby som už jedného z nich našiel?
Nie.

Hľadím do tváre muža, ktorý na mňa mieri revolverom...

II. Nemesis

26. ledna 2011 v 19:55 | Alex |  Suicider
Cestovanie bez spiatočnej letenky životmi prináša rozličné úskalia.
Nikdy si napríklad nevyberáte, kde a komu sa narodíte. Zdanlivo najhoršie, čo sa vám môže stať, je že umriete počas pôrodu. To ste rovno ako suicider skončili. A vlastne zato ani nemôžete.
Druhá najhoršia vec, ktorú môže suicider zažiť, je lokalita. Verte mi, nechceli by ste svoj život prežiť ako eskimák v ľadovej tundre alebo africký (alebo iný) domorodec. Niečo podobné sa mi už samozrejme párkrát "pošťastilo". Vždy je to hop alebo trop. Buď nula, alebo všedný človek, inokedy celebrita, vynálezca alebo boháč. V takých prípadoch som si rád požil aj do päťdesiatky.
To, komu sa môžete narodiť, myslím netreba priveľmi rozoberať, o tom vie každý svoje.

Toto všetko sa však dá vydržať, kým nespoznáte svojho osudového nepriateľa. Svojho soka. Svoju nemesis. Ak si myslíte, že ten váš kolega, ktorý sedí o dve kancelárie ďalej, závidí vám, ubližuje vám a robí všetko pre to, aby vám znepríjemnil život, je vašou nemesis, nechcem si predstaviť, ako by ste sa vysporiadali so suiciderom, ktorý si raz na vás urobí zálusk.

Mojou nemesis sa stal suicider Cord. Spoznal som ho ešte v stredoveku (1329) na dvore anglického kráľa Edwarda III. Ja, ako aristokrat sir Jeremy Sykes, on, ako sluha John "Cord" Smithee.
Zásady dobrého správania k ľuďom nižšej spoločenskej vrstvy mi napriek môjmu prvotnému údelu otroka nikdy nešli, a inak to nebolo ani pri Cordovi. Ten úbožiak na mňa nešikovne prevrhol kalich portského a ja, kráľov dôverník a blízky priateľ, som si za túto nešťastnú náhodu vyžiadal Cordovu hlavu. To mi Cord nikdy nezabudol.

Edward môj návrh na popravu prijal, hoci sa zdráhal, pretože Cord bol oddaný poddaný, ktorému sa podobná nehoda nikdy nestala. Nakoniec privolil. Cord bol zavretý do chladnej temnice, kde mal cez noc prečkať. Odtiaľ ho mali na úsvite priviesť na popravisko. Obrovská chyba...

Cord sa nad ránom obesil a tým začalo všetko moje trápenie. Neviem kým bol, čo robil a kedy presne sa za tie roky stal "uvedomelým" suiciderom, no viem presne, kedy som ho stretol po druhý raz.

V Taliansku, v roku 1503, keď som žil život zvrátenej zámožnej ženy, mi učarovala pri manželových orgiách iná dáma, Isabella. Zviedla ma, a omámenú vínom sa ma pokúsila zabiť. Cord už o mne musel v tej dobe vedieť naozaj veľa, pretože pri útoku ma oslovoval práve mojim skutočným, suiciderskym menom. Neviem, ako sa agenti samovrahovia medzi sebou spoznávajú, je to totiž niečo takmer totožné so zvieracimi inštinktmi. My tomu hovoríme proste osvietenie. Práve toto osvietenie ma zachránilo pred istým skonom. Vykrútil som Isabelle / Cordovi dýku a prudko som ju bodol medzi prsia. Ten parchant si zachoval dar agentov len tým, že pred potupnou smrťou zbabelo vyskočil z okna. Bol namieste mŕtvy, no pred pádom mi stihol sľúbil: "Ešte sa stretneme Echo!"

Odvtedy si na Corda dávam sakramentsky pozor. V priebehu storočí som sa ešte párkrát ocitol v jeho blízkosti, no našťasie som vždy vyviazol bez väčších zranení. Ale viem, že sa o môj dar ešte pokúsi.

Nikto nedokáže nenávidieť intenzívnejšie ako suicider.

I. Déjà vu

23. ledna 2011 v 12:11 | Alex |  Suicider
Déjà vu je odrazový mostík k tomu, aby sa z vás stal agent samovrah.
Neurčité a často až absurdné spomienky, o ktorých si mnohí "psychológovia" myslia, že nám nepatria, sú v skutočnosti ozveny minulých existencií. A keď déjà vu prežijete toľkokrát, ako ja, dáte si dohromady celý príbeh, celú históriu vášho absolútneho bytia.

Možno aj tucet regrútov som získal počas svojho pôsobenia v elitnej zložke parapsychológov v Inštitúte nadprirodzených javov vo švédskom Ölmbrotorpe. Celých 32 rokov som tam (a neskôr aj inde, v inom živote) skúmal fenomén déjà vu. Mnoho mojich pokusných králikov sa z toho doslova zbláznilo. Ostatní, psychicky zdatnejší, svoju rolu suicidera buď prijali, alebo neprijali. Práve tých, čo ju neprijali, som na ich naliehanie oslobodil a daroval im smrť. Bola to pre nich istá forma eutanázie.

Z tých dvanástich, ktorých som presvedčil a po desiatky rokov učil, dnes žijú už len dvaja (aj keď dnes je relatívny pojem; dnes už možno nie som ten istý človek, ktorý začal toto rozprávanie). Medzi suicidermi ich volajú Dimitrij a Thurg. Ako v súčasnosti vyzerajú a akého pohlavia a veku sú, to vám už nepoviem. Ostatné subjekty nemali toľko šťastia ako oni. Neustriehli svoje existencie a umreli. Ich duše našli pokoj.


Píše sa rok 1972 a ja som vo svojom parížskom byte. Aj po toľkých rokoch mi Paríž vždy učaruje. Zdieľam meno Robbitaille, som spisovateľ a sériový vrah detí. Ukrývam tento rukopis v skrýši v podlahe, aby som neskôr pokračoval tam, kde som skončil.

Na dvere môjho útočišťa pred svetom už dorážajú karabinieri. Dostali stopu. Ešte minútu a sú dnu.
Utekám po britvu, pozorne si prezerám svoje predlaktia a režem. Dosť času na to, aby som svoj príbeh ukryl.

Lúčim sa s vami, ale nehovorím zbohom, nie. O pár rokov som späť. A dopoviem vám, ako to so mnou dopadlo.


Au revoir, mes amis.

Prológ

22. ledna 2011 v 11:25 | Alex |  Suicider
Dôležité: Nebo a Peklo nejestvujú. Urobíme si ich my sami, tu, na Zemi svojim vlastným, či cudzím pričinením.

Za hriechy sa však platí. Ja za ne platím už celé tisícročia. A nesmierne ma to baví.

Mal som 26, keď som prvýkrát zomrel.
Žiadna prirodzená smrť. Bola to samovražda. A za samovraždu sa musí pykať.

Peklo ako také neexistuje. Duše, ktoré spáchali samovraždu putujú ďalej svetom v iných životoch. To preto toľko drístov o reinkarnácii.
V podstate je to jednoduché: Ak raz spáchaš samovraždu, odpykáš si to ďalším životom. Potom už snáď dostaneš rozum.
Ale ja nie.
A pár mne podobných takisto. Hovoríme si agenti. Suicideri.

Koľko nás je? Možno stovka, možno menej. Niektorí dokonca páchajú samovraždu v každom živote, no nikdy si to neuvedomia. Preto je tak ťažké spočítať nás.
Ja som si to uvedomil až o storočie neskôr, ako som sa zabil prvý raz. Odvtedy som vyhľadával ľudí, ako som ja. Suiciderov.

Býval som gladiátor, ale aj rímsky hodnostár. Policajt, aj vrah. Dokonca som bol otcom svojho syna, ktorý sa narodil už ako polovičná sirota. Ja som bol tým synom.
Vraždil som a umieral. Pár uvedomelých agentov som na ich prianie zniesol zo sveta, aby ich duše našli vytúžený pokoj.

Mal som desaťtisíc mien, ale na to prvé nikdy nezabudnem. Bol som
židovský otrok Júda, prezývaný Echo.
Presne to aj som. Som ozvenou čias dávno minulých. Tak ma pozná väčšina vyvolených.

Neviete si ani predstaviť, aké ťažké je ostať nažive dovtedy, kým spáchate samovraždu. Niekoľkokrát som mal vážne namále.

Svojho nadania sa v žiadnom prípade nemienim vzdať. Som ochotný sa preto zastreliť, utopiť aj upáliť. A to isté urobím s každým, kto sa mi postaví do cesty. Raz budem posledný svojho druhu. Ten, ktorý víťazí nad smrťou.


Som Echo, Suicider.

Pán kuziel

21. ledna 2011 v 4:56 | Alex |  Čo si rád pozriem...
Mladík Swann bol kedysi členom zvláštnej sekty, ktorá sa zoskupila okolo svojho charizmatického guru, čarodeja menom Nix. Swann sa trpezlivo učil ovládať pekelné sily, no až neskôr pochopil, o čo vlastne Nixovi ide. Nix chce zničiť svet. Swann a jeho partia ho zradia práve vtedy, keď Nix prijíma nové meno - Puritán a jeho stúpenci rozpútavajú orgie. Nix / Puritán je zavraždený, ale predtým ešte Swannovi sľúbi, že sa vráti. Medzitým Nixov najvernejší stúpenec Butterfield uniká..

O 13 rokov neskôr...
Swann pôsobí ako iluzionista na Broadwayi. Po jednom z vystúpení je prebodnutý a umiera. Na opačnej strane Ameriky zas detektív Harry D'Amour narazí pri vražde známeho veštca na krutého neonacistu a jeho pána Butterfielda. Butterfield hľadá Nixovo telo a zdá sa, že je úspešný.

Nix povstáva z hrobu mocnejší než kedykoľvek predtým. D'Amour sa zamiluje do vdovy po Swannovi, žene, ktorá pred rokmi zavraždila Nixa. Plánuje sa apokalypsa a detektív a vdova sú proti Nixovi takmer bezmocní... Ale moment - zomrel Swann naozaj, alebo je to ďalší z jeho trikov?

Film vznikol podľa poviedky Poslední iluze (Knihy krve IV. - VI.), ktorú napísal a aj zrežíroval kráľ splatteru Clive Barker. Odklon od hororu k temnej fantasy však jeho fanúšikov nepotešil a snímku zavrhli. Mňa však zvláštny príbeh s nádychom film noir očaril a určite patrí k najlepším predstaviteľom svojho žánru.



Lord of Illusions



Réžia: Clive Barker
Hrajú: Scott Bakula, Famke Jannsen, Kevin J. O'Connor, Daniel von Bargen
Stopáž: 109 minút
Produkcia: USA
Rok: 1995

Stratená nevinnosť

20. ledna 2011 v 13:45 | Alex |  Poviedky
Stáli tam v oblaku prachu, ktorý sa zdvihol z dejiska autonehody. On, Mitch a zvláštny muž vo vianočnom svetri a vydratých džínsach. Mitch spolu s neznámym hľadel na svoje vlastné telo zbrotené krvou ležiace nehybne v strede cesty.

"Kde to som?", spýtal sa neznámeho.
"Ešte nikde", odvetil neznámy tajomne.

Zapadákov

18. ledna 2011 v 15:47 | Alex |  Príbehy na dobrú noc
Nič sa tu nedeje, je tu mŕtvo. Z domov na vás zízajú okenní démoni, ktorí večer idú do kostola a tešia sa, ako po tom trápnom kvázi náboženskom rituále predebatujú celú našu Drevenú dedinu. Nenávidím to tu. Je to zmes pokrytcov, šialencov, kuriev, korheľov, nevinných rojkov a fízlov. Áno, aj fízli sa v Drevenej dedine nájdu.

Žijem tu takmer odmalička. Prvé roky som to možno nevidel, neskôr trpezlivo znášal, no teraz mi to tu lezie krkom. A súčasne - fascinuje ma to. Je to prototyp malomesta - divné postavičky, rozmanité dialógy, nečakané situácie. Nikdy by som napríklad nepredpokladal, že náš prvý chlapčenský bunker skončí svoju činnosť už po týždni kvôli tomu, že som sa ožral ako prasa a našťal nám do rohu. Holt, občas sa neviem správať .

Tu som vyrastal, chodil na základnú školu, tu som sa prvýkrát zaľúbil. Napriek negatívam mám na Drevenú dedinu pekné spomienky. Ale aj zlé, strašidelné a iné. Strašne radi sme sa v noci okolo starej chatky hrávali na "schovky v tme". Myslím, že to netreba konkretizovať, bola to sranda .

A raz, keď už budem snáď niečim väčším ako študentíkom, budem mojim známym ukazovať - tu, v tomto zapadákove som vyrástol ja, Alex. A asi budem málinko hrdý. Že aspoň niekto z Drevenej dediny to niekam dotiahol. Život tu možno niekedy pripomína Jakubiskove filmy, niekedy situačné komédie. Ale čo už. Taký je náš zapadákov.


Alex

Dospelý a "dospelý"

6. ledna 2011 v 19:33 | Alex |  Príbehy na dobrú noc
Tak som sa zas raz zamyslel... Nad detstvom a nad jeho krásou. Nad tou úprimnosťou, akú majú naozaj len deti. Nad všetkými tymi zážitkami, či už dobrými alebo zlými...  A o koľko lepšie som sa mal v detstve ako teraz. Aj keď... Som vlastne dospelý? Čo slovko dospelý znamená?

Najskôr zodpovednosť. Som zodpovedný? Dajme tomu, niekedy na mňa spoľah je. Ale 100% spoľahlivosť u mňa? Nie, nie, to by som netvrdil. Potom múdre rozhodovanie. Musíš si všetko zvážiť, aby si niečo neposral a ak už z toho vyviazneš s odretými ušami, musíš vedieť prehrávať. A to ja neviem. Neuspokojím sa s prehrou, nezabúdam na poníženie. Nie som pre to dospelý? Hm. Poďme ďalej.

Dospelý človek by sa mal vedieť správať. Dospelý človek by sa mal vedieť obliecť. Dospelý človek by mal držať hubu a krok. To sa predsa vyžaduje, nie? Mať súčasne názor na všetko (pre prípadné diskusie) a nemať názor na nič (aby náhodou nepovedali niečo nevhodné). Byť dobrým susedom, vzorným rodičom, svedomitým zamestnancom, a bla bla bla...

(Pozor, prichádza finále!)

A koľko takých dospelých naozaj existuje? Nezodpovedne šoférujú, nerozhodujú sa správne, nevedia prehrávať. Ak je dospelosť o tomto tak ďakujem pekne, všetci sme ešte deti...
Koľko dospelých sa nevie správať a dávajú tak zlý príklad nám, deťom? Oblečenie neriešim, pretože to, čo "dospelý" módny návrhári nezriedka prezentujú, pripomína skôr týždňový odpad ako niečo vhodné na nosenie. Jediné, čo som ako tak postrehol u dnešných "dospelých" je to, že držia hubu a krok. Ale to chvályhodné naozaj nie je...
V detstve nám sú vštepované isté zásady, o ktoré nakoniec aj tak postupom času prijdeme a to tým, že pozorujeme "dospelých", ktorý nám zakazovali fajčiť, kázali nám zdraviť sa, zakazovali všetko, čo by nás mohlo ohroziť.

Krásny kolobeh. Dieťa, ktoré sa učí - dieťa (teenager), ktore sa "učí" tým zlým veciam - "dospelý", ktorý poučuje svoje deti. A tak ďalej, a tak ďalej... Dokonalý dospelý (teda ten bez uvodzoviek) neexistuje. Je to bájna bytosť, rovnako ako kentauri a morské víly. Patrí do ríše rozprávok. Škoda... Chcel by som ho raz stretnúť.

Som dospelý? Podľa tohto všetkého nie. A ak sa raz mám stať dospelým, ktorý by mal byť..., ale nie je, tak to radšej ostanem navždy dieťaťom. A bude mi tak veru lepšie.



Vaše večné dieťa Alex

Taxikár

4. ledna 2011 v 16:00 | Alex |  Čo si rád pozriem...
Travis Bickle je 26-ročný veterán z Vietnamu. Traumatizujúce zážitky z boja zmiešané s vnútornými pocitmi beznádeje a hnusu mu privodili nespavosť, ktorú sa rozhodol vyriešiť taxikárčením. Samozrejme, po nociach.

Ako celkom jednoduchý mladík navštevuje počas voľna pornokino, ktoré mu pripadá ako normálna zábava. Skutočný film Travis snáď ani nevidel. New York mu ale pripadá čoraz odpornejš. Vidí mladé dievčatá, ktoré predávajú svoje telo, černošských dílerov, ponúkajúcich smrť v každej dávke a hlavne pred ním defilujú jeho vlastní zákazníci, blázni, opilci a trosky. V tomto šialenom svete sa Travis odrazu zaľúbi do Betsy, ktorá sa angažuje v kampani muža, ktorý kandiduje na prezidenta USA, Charlesa Palantina. Toho Travis neskôr stretáva osobne ako zákazníka v nočnej smene.

Betsy sa Travisovi páči a zvláštny mladík sa zas páči jej. Keď ju však raz vezme (s tými najčistejšími úmyslami) do jeho obľúbeného pornokina, Betsy je zhrozená a nechce sa s Travisom viac stretávať. Travis jej v práci urobí scénu, na ktorú Betsy snáď už nikdy nezabudne. Má pocit, že nikto ho nechápe a pomaly sa pripravuje na súkromnú vojnu proti špine tohto veľkomesta.

Túlaním po New Yorku Travis spoznáva Matthewa, prezývaného Sport, ktorý sa živí ako pasák. Ten mu dohodí 12-ročnú Iris, ktorú si dobrák Travis vezme pod ochranné krídla. Nechce s ňou mať sex a odhovára ju od tejto ponižujúce profesie. Chce sa s ňou stretávať aj naďalej.

Medzi tým všetkým Travis nakupuje zbrane od priekupníka a začína na sebe pracovať. Denne cvíči a zvelaďuje svoje telo. Napätie v ňom rastie každým dňom.

Deň D: Travis prichádza na verejný míting svojho kandidáta na prezidenta. Deň predtým dáva Iris peniaze na útek od Sporta. Na hlave sa mu skveje krátke číro. V rukáve, pod oboma ramenami, v nohaviciach pod lopatkami a aj inde má schované strelné zbrane a jednu ostrú dýku. Jeho podozrivé správanie si všimnú Palantinovi bodyguardi. Travis ujde a mieri k Sportovi, s cieľom pomstiť sa celému mestu a hlavne jemu za všetok ten hnus...

Ultradepresívna snímka dnes už kultového režiséra Martina Scorseseho zaujme hlavne dokonalými výkonmi mladého Roberta De Nira a Jodie Fosterovej, ako aj neprifarbenou ukážkou jedného skazeného mesta. Travis Bickle, napriek jeho strašnej vnútornej premene, nemôže byť divákovi nesympatický, skôr naopak. Veľa ľudí sa s ním stotožnilo a vynieslo tento komorný film do filmového neba. Mne nezostáva nič iné, len s nimi súhlasiť.





Réžia: Martin Scorsese
Hrajú: Robert De Niro, Harvey Keitel, Jodie Foster, Cybill Shepherd...
Stopáž: 113 minút
Produkcia: USA
Rok: 1976

Alex is back!

3. ledna 2011 v 18:08 | Alex |  Príbehy na dobrú noc
Voila, vraciam sa.

Odkedy som tu bol naposledy, udialo sa toľko vecí... Má vôbec zmysel sa k tomu vracať? Aj tak to tu nikto nečíta, no nie? Najväčším úspechom je ale môj vyhratý boj proti stereotypu. Neuveríte, ale vyhral som! Každý deň je iný, každý niečim zvláštny a mám pocit, že aj lepší. Od Nového roku som si vstúpil do svedomia a poctivo cvičím a vzdelávam sa. Klasické predsavzatie NEFAJČI! už je samozrejme porušené . Čo už.

So Sue je to znova fajn, aj keď som ju dávnejšie sklamal. Mám pocit, že je mi s ňou dokonalejšie ako kedykoľvek predtým. Spoločná letná dovolenka v Štúrove je pre mňa stále niečim nezabudnuteľným a krásnym (aj keď vďaka blízkej diskotéke som na nej moc nenaspal). Dokonca som sa aj opálil! Ja, bledý Alex! Z biednych 65 kilogramov som sa za leto vypapal na úctihodných 95, ktoré teraz transformujem na svalovú hmotu. Bruško ešte stále mám, ale ruky sú znovu pevnejšie (ako pred rokmi) a nohavice, do ktorých som sa po lete nezmestil už začínajú byť pohodlnejšie. Cítim sa zdravšie a lepšie ako nikdy doteraz.

Momentálne uvažujeme so Sue nad spoločným filmovým blogom, snáď nám šťastie bude priať a zhodneme sa (hlavne dizajn bude iste obsahovať nutnú dávku výmeny názorov). Ja sám pracujem na trilógii s pracovným názvom Noci severské a knihe poviedok so zatiaľ nešpecifikovaným názvom a zameraním. Popritom študujem. Nerobím, roboty mám po krk, namiesto toho vymýšlam, ako nerobiť a zarobiť. Toľko osobný život.

Odišiel mi Jess... To ma zasiahlo snáď najviac. Bratislava sa mu zapáčila a pomaly v nej ostáva aj cez prázdniny a víkendy. Avšak, stále prejavuje nášmu kamarátstvu rovnaké nadšenie ako vždy. Apropo, Bratislava. Za jednu minútu (!), po ktorú mi neplatil cestovný lístok na MHD, mi drahá pani piča revízorka naúčtovala peknú sumu 40 eur. Ktoré (samozrejme) som nezaplatil ani na mieste a prvoplánovo ani na Dopravnom podniku, čo sa neskôr riešilo advokátskou kanceláriou. Takže 52! Sakra! Kvôli minúte! A kto už, doriti, má pri sebe na mieste 40 eur?! Taký sa určite nevozí mestskou hromadnou. Ach, vydrbaný štát...

Čo nové v rodine? Lulu (sestra) má frajera! Fakt, vážne, nekecám! Niežeby mi bol dvakrát sympatický, ale hlavne, že je šťastná. Aspoň menej pije . Zato Otec pije statočne. Po rozpačitých Vianociach, kde plakal a dokonca ani neofrflal jedlo, prišiel Silvester, kde si všetko vynahradil. Nadrbaného ako štolverk som ho niesol až do spálne. Kurva práca! Aspoň Matka sa drží. Na háčkované dečky momentálne jebe, zaujal ju akýsi židák na nejakom nekomerčnom chate. A nech! Čo ma je po tom...

Takže takto je to so mnou. Stále žijem a stále píšem, aj keď s pár mesačnou pauzou. Ako som už raz hovoril, mňa sa nezbavíte.

Alex je späť!