Březen 2010

Vždy pri mne

30. března 2010 v 20:44 | Alex |  Príbehy na dobrú noc
Pozerám sa na toho maníka s doktorskými okuliarmi čo sedí oproti mne a rozmýšľam. Čo ma k nemu dofrasa tak ťahá. Jasné, poznáme sa už od základnej školy, ale predsa - taký obyčajný mladík... 

Jess je alkoholik z presvedčenia. Zachutilo mu to (ako aj nám ostatným) už niekedy v trinástich rokoch, keď sme ešte podnikali zložité túry na chatu na kopci nad školou. Aj keď pije, nemám mu čo vytknúť. Neodrážajú sa na ňom typické príznaky alkoholika. Skôr naopak. Je inteligentný, hĺbavý a nesmierne dobrý. Možno až príliš pre tento krutý svet. Tento svet si Jessa nezaslúži, to jednoznačne.

A predsa nemá dievča. Gay nie je, za tie dva desaťročia by som na to prišiel. Tvrdí, že vyčkáva na tú pravú. Blbosť, vyčkávať sa nikdy nevyplatí. Treba ísť do toho po hlave.

Pijeme pivo, keď sme sami a pijeme víno, keď sme so Sue. Jedno tomu chlapcovi treba uznať. Možno sa vie občas zatváriť neuveriteľne dementne a možno mu aj stokrát za deň ponadávam do idiotov, no je jediný, čo bol vždy pri mne. A vždy bol objektívny. To znamená, že keď som spravil pičovinu, vždy mi to povedal. A naopak.

Krígel je už prázdny a ja bežím po ďalšie pivo. Sedíme tu kľudne aj do rána, fajčíme, rozoberáme všetko možné. A je nám dobre. Keby sme boli jediní dvaja ľudia na Zemi, myslím, že by sme si vystačili. Verím tomu, že Jess je mojim priateľom na život a na smrť. Mojim bratom.

Už cítim, že mám dosť a na ňom vidím, že by tiež rád vypadol. Pozerám na toho maníka s doktorskými okuliarmi... a vidím úžasnú ľudskú bytosť. Opitého ma vláči až domov a ja zaspávam s pocitom, že možno sme nespravili pre svet nič prevratné, ale pomohli sme jeden druhému navzájom. Vďaka Jess.


Alex

Dvojtvár a Julietta

28. března 2010 v 19:21 | Alex |  Poviedky
Jedna polka tváre, tá krajšia, skúmala jej tvár. Bola tak nádherná... On nie. Mal tvár rozdelenú na dve časti takmer ako portrét Doriana Graya. Jedna odzrkadľovala jeho pocity, bola stará, zjazvená, vôbec nebola príťažlivá. Zato tá druhá... Tá bola mladá, večne mladá a krásna.
Ona nevedela, čo sa v ňom odohráva. Samozrejme, tá "horšia" tvár jej to mohla ukázať. To trápenie, tú bolesť, to sklamanie v jeho mladých a súčasne tak starých, skúsených očiach. Ale ona tú tvár vidieť nechcela. Zámerne sa pozerala do tej mladej tváre a on sa naschvál otočil tou krásnou polkou. Vždy vedel vycítiť, čo chce ona.

Bol Dvojtvár bytosť alebo človek ako my ostatní? To jej bolo jedno. Ale bol citlivejší než my.
Sklopil zrak... Vytiahol z vrecka tmavej košele cigaretu a zapálil si ju. Zhlboka potiahol. Už čakal pridlho. "Tak...?" spýtal sa nedočkavo. Julietta sa zapýrila. Bola už pripravená odpovedať? Čakal pridlho, zaslúži si to vedieť. Ale čo cíti on? Nie, nechcela to vedieť. Ale niečo ho trápi. Vedela to.

Dvojtvár si opäť potiahol. Vyčkával, ale nenaliehal. Julietta sa rozhodla odpovedať otázkou. "Wolland, a záleží na tom?" Usmial sa. Ona jediná ho nevolala Dvojtvár, ako by bol netvor. Pre ňu bol vždy Wolland.
Prikývol. Sťažka si vzdychla... Vychutnával to napätie ako najväčší sadista.

Znič tú kliatbu, prosím, myslel si. Bolo to kruté narodiť sa ako netvor a trpieť za to celý život. Ona to mohla zmeniť. Nevedela o tom, nepovedal jej to, pokazil by tým prelomenie kúzla. Opäť si potiahol, v izbe sa pomaly vznášal sladkastý dym.
V tom prehovorila. "Ja... ja ťa milujem, Wolland a nezáleží na tom, ako vyzeráš, ale na tom aký si. A si úžasný..." Znova sa zapýrila.

Dvojtvár sa prudko postavil, cigaretu zahodil na drevenú podlahu a pridusil ju topánkou.
Chytil ju za ruku, ich tváre zalial mesačný svit, ktorý sa vinul cez okno do izby. Dvojtvár vzrušene zašepkal: "Aj ja ťa milujem, Julietta..." Mocne si ju privinul k sebe a ich pery sa stretli. Akoby to trvalo celú večnosť. "Milujem ťa, milujem ťa, milujem ťa..." šepkala Julietta.
Náhle ju od seba jemne odstrčil. Mesačné svetlo akoby zrazu žiarilo silnejšie práve na jeho tvári. Tá stará, zjazvená polka sa začala vyjasňovať, vyrovnávať. Trvalo len chvíľu, kým bola taká krásna ako tá druhá, tá nádherná. Už to nebol Dvojtvár, kliatba bola zrušená.
Usmial sa na ňu. "Ako to...?" spýtala sa šokovane. Wolland si ju znova privinul. "To láska ma oslobodila." Julietta sa viac nepýtala. Bolo to ako v krásnom sne, nechcela sa prebudiť. "Milujem ťa, Wolland..."

Midnight Spleen

28. března 2010 v 19:18 | Alex |  Básne
Po tisícky rokov a po tisícky dní
Šepká "pozri vôkol a na dobro zabudni"
Metamorfózy temna a zosobnenia hrôzy
Vražda živého Boha a pohľad na to rôzny

Spackaná realita rovná sa zničené detstvo
Rozlíšiť zlo od dobra, to je už druhé dejstvo

Prúdy horkých myšlienok ti zahaľujú svet
Pokus o odhalenie je neúspešný hneď
Výplody chorej mysle a nedostatok slín
Zavytie na mesiac a polnočný splín

Syndrómy zošalenia nadobúdajú tvary
Všetko je v poriadku, tak každý sa tu tvári

Nepomôže únik, v úvahu samovražda
Poslednou z myšlienok môže byť už každá

Posol slobody

26. března 2010 v 15:25 | Alex |  Básne
Tajomný muž
Čierna tvár
Prichádza už
Zo sivých chmár
Ťažké čižmy
A tvrdý krok
Kabát z pižmy
A zranený bok
Prichádza z krajiny
Kde žije Tieň
Kde nie sú noviny
Kde nie je deň
Kde je len zlo
Kde nie je mier
Z tadiaľ sa vracia
Muž menom Pierre
Krajina Morbiddo, rodisko krvi
Bez kráľa a sluhov, bieda ho mrví
Dlhé vojny, bitky a kruté boje
Už tam nikto nežije, len Tieň ju okupuje
Keď sa Pierre zotavil
Vybral sa späť
Zbrane si vybavil
A koňov päť
Päť krásnych grošákov
Cvála s ním vpred
Na koňoch vojaci
Tuhý jak jed
Do boja s Tieňom
Hrdo sa pustili
Hneď dvaja vojaci
Dušu vypustili
Ďalší dvaja na koňoch spadli do dier
Posledný drží sa krvavý Pierre
Zahnal Tieň do kúta
A vytiahol meč
Dva razy švihol
A Tieň bol preč
Ťažko zranený umiera Pierre
Spokojný so sebou
Zachránil mier...

Slnko a tieň

25. března 2010 v 14:00 | Alex |  Básne
Rozdielne a predsa tak podobné
Večné a aj tak len obdobné
Slnko v duši a na tej duši tieň
Strašne to bolí, to dávno už viem
V tieňoch sa skrývať
A v slnku sa odhaliť
Melancholický bývať
A chcieť to tu zabaliť
Tváriť sa šťastne
Vraj taký som
Milovať slastne
A nevydať ston
Posledné slová chcú uvidieť deň
Čo to však prekazí sú slnko a tieň...

Dark Lady

24. března 2010 v 20:49 | Alex |  Básne
Bezmocný a sám
Na stole krabička cigariet
Posledné čo mám
Je týchto zopár krátkych viet
A potom len chlad...
Krv tuhnúca v žilách
To, že ťa mám rád
Viem práve v týchto chvíľach
Života môjho jar
Blíži sa k zime
Nesieš mi krásny dar
Tak nezomrime
Budeme tu večne
Si moja láska
Voniaš nebezpečne
A cez oči páska
Potoky života
Stekajú podlahou
Si samá milota
Ja som ti podľahol
Chcem ostať len s tebou
V kráľovstve nemŕtvych
Vezmi ma so sebou
Posledný nádych...
venované Tebe

Svitanie

24. března 2010 v 20:46 | Alex |  Poviedky
Vznášal sa nad horami ako už po tisícky rokov vždy o tomto čase. Lovil? Možno. To vedel len On sám. V dedine pod Ním kostolný zvon oznamoval polnoc. Dvanásťkrát odbil. Počul to už veľakrát, no dnes malo to bitie akýsi iný zvuk. Symbolický len pre Neho.

Bolo to posledné bitie. Teda posledných dvanásť úderov zvonu. Prepadla Ho nostalgia. Zažil už desiatky kráľov a iných vodcov ľudu, videl ich rodiť sa a umierať. Vždy boli pokorení, porazení. Ak nie ľudským protivníkom, tak Ním alebo Smrťou. Tá si nevyberala. Dnes si príde po Neho. Ale bude to vôbec smrť, keď je nemŕtvy? Ktovie... A bude to smrť, keď si ju vyberie dobrovoľne? Takéto a podobné myšlienky Mu vírili hlavou.

Možno prvých 500 rokov Ho to ešte bavilo. Lenže teraz... Ten neuhasiteľný smäd, tá samota a hlavne... Hlavne slnko! Chcel ešte raz vidieť slnečné lúče. Len preto sa na to odhodlal.
Zaváhal. Stojí to zato? Stojí! Už niet cesty späť. Ale... Nebude to bolieť? Spôsoboval si bolesť iným, vtedy ťa to netrápilo?, ozval sa hlas v jeho mysli. Áno, podstúpim to. Musím. Nie... Chcem!

Zletel dolu na čistinu, kde sa rád zjavoval pocestným. Teraz tam nikto nebol. Len ten vlk. Jeho dávny priateľ. Jeho JEDINÝ priateľ. Mocne ho objal. Vypadla Mu pri tom slza. Nikdy neplakal. Ani ako človek. Ale toto zviera... Bolo iné ako ostatné. Nebálo sa Ho. Ani ako malé vĺča, ani ako starý vlk. Preto ho mal tak rád. Ak vôbec dokázal mať rád.
Vlk vycítil, že jeho priateľ sa chystá navždy odísť. Bol nervózny, vrtel sa, nechcel aby ho opustil. Ale On bol rozhodnutý. Posledný raz ho pohladil po šedej srsti a opäť vzlietol.

Letel dlho, veľmi dlho, až do mesta. Tam sa usadil na vežu starej kaplnky, učupil sa priamo na kríž. A čakal. Pozeral sa po vrchoch, ktoré obkolesovali dedinu i mesto. Boli také mocné, také krásne. Prečo si to nikdy nevšimol? Mal iné starosti? Ktovie. V tom začalo to, na čo tak vytrvalo čakal.

Svitanie. Najprv len nepatrný lúč svetla, slabý nato aby mu ublížil. A potom... Mohutná akoby ohnivá guľa vystupovala ponad kopce. On slastne prižmúril oči. Ale len na chvíľu. Bol šťastný, šťastný ako nikdy. Svitanie bolo nádherné. Lúče slnka presvietili Jeho temnú postavu a On sa začal rozpadať na prach. Nie, smrť nebolela. Smrť Mu bola vykúpením.

A kdesi na čistine uprostred Karpát mocne a trúchlivo zavýjal starý vlk...

Jazva na duši

24. března 2010 v 20:26 | Alex |  Básne
Necítim bolesť, aspoň nie fyzickú
Duševné rany často mám nablízku
Každý deň trpieť nenávisťou okolia
Krvavé spomienky často ma zabolia
Pozerať deň čo deň do tých istých tvárí
Snažiť sa zapadnúť a skúsiť zažiariť
Tváriť sa jak anjel, hrať čo nikdy nie som
Usilovný synček, kamoš s triednym esom
Večný stereotyp stále prežívať
Tieto veci nechcem za potreby mať
Jazva na duši, srdce mi búši
Ja nesiem svoj kríž ďalej
Voda na púšti, prst na spúšti
Už nevidím žiadnu nádej
Kľúč vo dverách, krv na perách
Všetci vedia, že som iný
Sinka na tvári, jak sa zatváriš
Keď povieš, že som vinný...

Pokrvní bratia

21. března 2010 v 20:55 | Alex |  Čo si rád pozriem...
Bratia Connor a Murphy McManusovci mali jednej noci rovnaký sen. Prihovoril sa im Boh a žiadal ich, aby očistili Boston od hriechu a zločinu. Spočiatku to ide ľahko, začne im pomáhať aj ich kamarát Rocco, drobný gangster, ktorý ich vedie k väčším rybám. Ľudia ich začnú prezývať Svätí, pretože to, čo robia považujú za správne. O ich prípad sa začne zaujímať aj agent FBI Paul Smecker, geniálny detektív so svojskými metódami.

Ja, Alex

9. března 2010 v 20:53 | Alex |  Príbehy na dobrú noc
V návale množstva vecí ktorými sa v poslednej dobe zapodievam (štúdium, filmy, atď.) som sa takmer zabudol predstaviť. Ospravedlňujem sa.

Volám sa Alex a blog som si začal písať vo februári 2010, teda nie tak veľmi dávno. Keďže sa mi nechcelo, či skôr mi pripadalo stupídne, vymýšľať si nejaké zameranie, rozhodol som sa písať o sebe, svojich myšlienkach a zážitkoch. Alebo proste len o tom, čo mám rád.

Ako už väčšina isto vie a tuší, nechal som sa trochu inšpirovať Mechanickým pomarančom. Možno preto, že mám toto dielo naozaj rád, no hlavne preto, že sa s hlavným hrdinom v mnohom stotožňujem. To znamená, že okrem iných druhov hudby mám rád klasickú a hlavne maestra Beethovena. Takisto som kedysi mal až prehnaný záujem o násilie, či už aktívne alebo pasívne.

Načo si však potrpím sú dobré (aj béčkové) horory, kvalitné víno (uprednostňujem biele), hudba všehodruhu, no preferujem najmä dark music. Talianska kuchyňa je takisto niečo, na čo nedám dopustiť. Ďalej sú to samozrejme tetovania, náušnice a rôzne upgrades môjho tela. Telo má ísť do hrobu zhumplované. Tiež sa snažím neustále sa vzdelávať, či už odbornou literatúrou alebo nejakou oddychovou (nemýliť s brakovou!) literatúrou si dopĺňať slovnú zásobu. Sem zaraďujem hlavne vojnové romány (vynikajúca Hlava XXII., Potkan Kráľ, Na západe nič nového), horrory (čokoľvek od majstra Kinga a splatter punkového guru Cliva Barkera), psychologické romány (Bol som dlho preč, Klub bitkárov, 1984) až po rôzne novely a poviedky.

Čo sa týka mojej povahy, som príliš rozporuplný. Moja priateľka Sue sa ma večne snaží analyzovať, no v tomto smere nie je veľmi úspešná. Často robím niečo diametrálne iné, ako to, čo považujem za správne. Niekto povie, že si seriem do huby. Ja tomu nehovorím nijak, pochopím to len ja sám a slovami je to ťažko vyjadriť... Som sebakritický, myslím, že celkom inteligentný a citlivý. Vždy sa snažím v ľuďoch nájsť len to dobré. A práve táto moja naivita ma často privedie do problémov. Apropó, problémy - nikdy som ich nevyhľadával, vždy si ma našli samé.

Už od detstva totiž vediem akúsi súkromnú vojnu proti autorite. Neuznávam vyššie moci, ani nadriadené osoby. Všetci sme si rovní bez ohľadu na postavenie, vek alebo farbu pleti. Duch ostáva rovnaký v každom z nás. Je len na každom jednotlivcovi, ako s ním naloží. Ak to mám zhrnúť, som rebel. Nenechám si skákať po hlave a vždy musím mať posledné slovo. A nikdy sa nevzdám bez boja.

Riadim sa heslom Ostaň aký si alebo ešte viac podľahni skaze. Až keď budeš na kolenách, až keď budeš skazený do špiku kostí, až vtedy tomu pochopíš. Mojim symbolickým zvieraťom je fénix, ktorý vždy vstáva porazený z popola, rovnako ako ja, keď som býval na dne, som si vždy našiel cestu nahor. Mňa sa nezbavíš. Som nezmar. Som vírus. Som pandémia.

Som Alex.



Phantasm

9. března 2010 v 17:04 | Alex |  Čo si rád pozriem...
Bratom Mikeovi a Jodymu zomrú rodičia a zakrátko aj kamarát Tommy. Nebyť ich spoločného priateľa Reggieho, asi by sa z toho zbláznili. Na Tommyho pohrebe si však Mike všimne, že hrobár Tall Man - Dlháň zodvihol bez problémov Tommyho rakvu aj s ním a naložil ju do pohrebáku. A to Tall Man nie je zrovna najmladší...

To

9. března 2010 v 16:50 | Alex |  Čo čítam...
Autor: Stephen King
Rok: 1986
Postavy: Bill, Richie, Beverly, Mike, Eddie, Ben, Stan, Henry Bowers, Pennywise...

V Derry má svoje pôsobisko To - absolútne Zlo sídliace v kanalizácií. Brávalo na seba rôzne podoby no siedmim hrdinom najviac utkvelo v pamäti ako tancujúci klaun Pennywise. Všetko začalo vraždou Georga, brata Koktavého Billa a pokračovalo hádam tuctom vrážd ďalších detí. A všetko skončilo v júli 1958 pod mestom, kde To konečne ukázalo svoju pravú tvár. Sedem detí si myslelo, že To definitívne porazilo. Zložili prísahu, že ak To ešte žije, vrátia sa do Derry a zničia ho už navždy...

Black Sabbath

9. března 2010 v 16:26 | Alex |  Čo počúvam...
Anglická heavy metalová kapela založená v roku 1968. Názov Black Sabbath si vybrali podľa starého hororového filmu. Pôvodnú zostavu tvorili spevák Ozzy Osbourne, gitarista Tony Iommi, Geezer Butler na basgitare a Bill Ward za bicími.

Interview s upírom

8. března 2010 v 21:16 | Alex |  Čo si rád pozriem...
Film Interview s upírom vznikol na motívy knihy Anne Rice. Hlavnou postavou je upír Louis, ktorý v súčasnom Los Angeles poskytuje rozhovor šokovanému novinárovi Danielovi.

Jeho príbeh začína v 18. storočí, keď mu umiera žena a navštívi ho upír Lestat, ktorý mu namiesto smrti ponúkne večný život. Louis ponuku prijíma a stáva sa z neho nočný tvor bažiaci po krvi. Spočiatku sa mu zabíjanie hnusí, živí sa len zvieratami. Tie však jeho smäd nedokážu uspokojiť a tak neskôr, rovnako ako Lestat podľahne ľudskej krvi.

Keď sa chce Louis vymaniť spod Lestatovho vplyvu, stvorí mu Lestat malé dievča - upírku Claudiu. Na pohľad pôvabné dievčatko, vo vnútri krutý netvor. Neskôr sa to už s Lestatom nedá vydržať a Louis s Claudiou sa ho rozhodnú zabiť.
Po jeho smrti pátrajú po tom, čomu Claudia hovorí "ich druh". V Paríži konečne narazia na Theatre des vampires a jeho vodcu Armanda. Nájdu dvaja vyhnanci vytúžený pokoj a odpovede na svoje otázky?

Interview s upírom zaujme hlavne skvelými kostýmami a maskami, ako i úžasnými hereckými výkonmi. Hlavne malá Kirsten Dunst exceluje. Najkrajší upírsky film všetkých čias.




Réžia: Neil Jordan
Hrajú: Brad Pitt, Tom Cruise, Kirsten Dunst, Antonio Banderas, Christian Slater...
Stopáž: 123 minút
Produkcia: USA
Rok: 1994

Meniny a la Alex

8. března 2010 v 20:52 | Alex |  Príbehy na dobrú noc
Schádzame dolu svahom, ja - Alex, a kolega Mýval. Bolia nás nohy, sneh máme hádam v každej škáre, ale sme veselí. Dnes mám totiž meniny. Výplata je až o týždeň, ale Mýval mi rád popýta. Dáme si borovičku s horcom.

Z Alpine Baru nie je ďaleko do Turkisha. Tam už z diaľky vidím sedieť vlekára - rastamana so svojou partiou. Potrasie dredatou hlavou a blahoželá mi k meninám. "Blahoželám chlapovi s najkrajším menom v kalendári," hovorí a obaja sa smejeme, pretože aj on je krstným menom Alex. Podáva mi brčko, ktoré samozrejme neodmietnem.

Ja a Mýval vchádzame do Turkisha a za stravný lístok objednávam pivo. Prisadneme si vonku k vlekárovi - rastamanovi a jeho známym. Po chvíli mi trochu stúpne to všetko do hlavy a zavládne uvoľnenejšia atmosféra. "Nejaký si bledý," vraví mi vlekár - rastaman. Myknem plecom, je to predsa môj (a aj jeho) deň.

V autobuse naspäť domov rozoberáme všetko možné, od zvieracích zvukov až po hooligans. Keď už ja a Mýval vystupujeme, vlekár - rastaman nám podaruje pár šišiek. Ešte kým prídeme na stanicu, je ubalené. Boh žehnaj Mývalove rýchle prsty! Rýchlo pofajčíme a ponáhľam sa na vlak. Keď mi už začne jebať, zrazu ku okienku pristúpi Mýval a vraví: "Pánečku, to sú ale meniny!" Neostáva mi nič iné, len súhlasiť

Alex

Aspoň jeden deň

4. března 2010 v 21:50 | Alex |  Príbehy na dobrú noc
Jeden deň... Dokopy nič počas neho nespravíš a predsa bývaš zničený.
Jeden deň... Niekto by si želal aspoň ten, pretože veľa času mu nezostáva.
Jeden deň... Aspoň jeden deň.

Skús si predstaviť svoj vysnívaný deň. Aký by bol?

Jedno ráno som sa zobudil a želal som si, nech sa aspoň na jeden deň zapriem a nevyfajčím ani jedinú cigaretu. Zvliekol som zo seba prepotené tričko a šiel sa umyť. Pozerám sa do zrkadla a čo vidím? Svinskú závislosť. Ja sa bojím prestať, pretože je tak ľahké a bezbolestné pokračovať.

Zdá sa ti to malicherné? No schválne - závislosť od cigariet je porovnateľná so závislosťou na heroíne. Hovoríš, že si za to môžem sám? Samozrejme, ale nehovor mi, že je to ľahké prestať, keď si to nezažil a nevieš, o čom hovorím.

Umyjem si tvár a natiahnem na seba vydraté džínsy a nejaké to tričko. Zatiaľ je to ok, ale viem, že absťák na seba nedá dlho čakať.

Vieš, čo je absťák? To je to, z čoho sa vy smejete. Klepe ma, je mi zle a nemyslím na nič iné ako na drogu, v tomto prípade nikotín, a ako sa k nej dostať. Ešte stále ti to pripadá vtipné?

Rýchly obed do seba, je už predsa pol jednej poobede a treba ísť von. Ale choď von, keď každý tvoj kamoš mrví v ústach cigaretku. Samovražda. Fajn, ostávame doma... Zamestnaj si ruky, lebo keď nemáš čo robiť, hneď ťa to dostane. Môžme trebárs vyčistiť chodník od trávy pred domom. Robota na hodinu, a čo ďalej?

Vyzerá to tak, že píšem nezmysly? Nie, len to ako sa cítim, aké to je. Aké je to, čo nefajčiar nechápe a nás berie ako tých zlých.

Fajn, dáme si olovrant a začne sa zmrákať. Dal by si si cigaretku, čo? Už pomýšľam aj na ohorky v popolníku. Nestihne padnúť tma a ja už stojím pred obchodom, poťahujem z cigarety a mám výčitky svedomia. Zas jeden deň v riti.

Ideálny deň pre mňa? Vydržať 24 hodín bojovať s mojou závislosťou. A možno ju aj prekonať. Nemožné... Kto čakal niečo zmysluplnejšie, sorry. Ale toto je pre mňa dostatočne zmysluplné.

Alex

XIII. století

4. března 2010 v 20:29 | Alex |  Čo počúvam...
Na troskách českej punkovej legendy HNF (Hrdinové Nové Fronty) vznikla v roku 1990 gothic rocková formácia XIII. století, ktorú založili bratia Petr a Pavel Štěpánovci. Oni (a hlavne Petr) sú základným pilierom kapely, ktorej zostava sa často menila.

Po nociach sa túlam...

3. března 2010 v 20:54 | Alex |  Príbehy na dobrú noc
Noc je časťou dňa, kedy sa stávam najaktívnejším. Či už ide o rôzne alkoholové orgie, spalujúce milovanie alebo len obyčajné čumenie do bedne. Noc sa mi stala aj útočiskom od reality, vznikli počas nej mnohé moje myšlienky a hlavne moja dočasná záľuba - bezcieľne túlanie sa so slúchatkami na ušiach.

Moja prvá (vtedy ešte rodičmi zakázaná) cesta nocou nedopadla celkom podľa mojich predstáv. Naplno mi v ušiach vyhrávali Suicidal Tendencies, hlavu mi halila veľká čierna kapucňa a ja som si svižne kráčal upršanou temnotou. Až dokým som nestretol podnapitého "z videnia známeho" Johnyho. Ten ma celkom slušne prefackal, pretože som zjavne nespĺňal jeho imidžové požiadavky, to znamená, že som nevyzeral ako vymletý vojak s holou hlavou. Nakoniec to našťastie dopadlo dobre a šli sme spolu na pivo. Odradilo ma to však na nejaký ten týždeň ísť v noci von.

Neskôr som býval v noci na ulici čoraz častejšie. Spoznal som pár živlov, ktoré za denného svetla asi nestretnete a medzi nimi aj pár priateľov, ktorí sa ma držia ako kliešte aj po tých mnohých rokoch. Natrafil som však aj na nechápavosť polície, ktorá nerozumela tomu, čo robí slušný občan o pol tretej ráno na chodníku pred obchodným domom s partiou punkáčov. Ach tí naši muži zákona...

Samozrejme, posledné roky som to radikálne obmedzil. Raz mesačne si sadneme so Sue a s Jessom na víno a to je všetko. Neseriem peniazmi a na druhý deň musím vstávať do práce. A výplata je vždy tak ďaleko...

Vždy však budem rád spomínať na príjemne strávené nočné chvíle a adrenalín v krvi pri extrémnych situáciách. Noc je mojou prijateľnou milenkou, ktorá nikomu nikdy nebude vadiť. Spoznajte aj vy čaro nočného blúdenia - dostane vás to.

Alex

Bol som dlho preč

3. března 2010 v 20:30 | Alex |  Čo čítam...
Autor: Ken Kesey
Rok: 1962
Postavy: R. P. McMurphy, Harding, Martini, Cheswick, náčelník Bromden, Veľká sestra...
(poznámka: niekde sa uvádza ako názov aj Prelet nad kukučím hniezdom, ja som to však čítal pod týmto názvom)

Psychiatrická liečebňa bola nudným a beznádejným miestom, kým sem z nápravnej farmy nepridelili ako psychopata a násilníka zavalitého Íra menom Randle Patrick McMurphy. Oddeleniu šéfuje vrchná "Veľká" sestra Ratchedová. Pacientov udržuje v neustálom strachu a psychicky ich ničí.

Root

3. března 2010 v 20:14 | Alex |  Čo počúvam...
Česká blackmetalová legenda. Vznikli v roku 1987 v zložení Jiří Big Boss Valter, Petr Blackosh Hošek a Rostislav Black Drum Mozga. Názov vznikol podľa ich obľúbenej kapely TöRR, len sa to otočilo a keďže kapela Rot už existovala, pridali len jedno písmeno a vznikol Root.

Prvý štúdiový album Zjevení ešte naspieval Blackosh, neskôr sa mikrofónu chopil líder kapely Big Boss. Root hrajú s rôznymi obmenami na poste gitaristov a bubeníkov dodnes, z pôvodnej zostavy ostal len Big Boss. On i Blackosh sa v súčastnosti venujú aj vlastným projektom, či už sólo alebo v kapelách.