Svitanie

24. března 2010 v 20:46 | Alex |  Poviedky
Vznášal sa nad horami ako už po tisícky rokov vždy o tomto čase. Lovil? Možno. To vedel len On sám. V dedine pod Ním kostolný zvon oznamoval polnoc. Dvanásťkrát odbil. Počul to už veľakrát, no dnes malo to bitie akýsi iný zvuk. Symbolický len pre Neho.

Bolo to posledné bitie. Teda posledných dvanásť úderov zvonu. Prepadla Ho nostalgia. Zažil už desiatky kráľov a iných vodcov ľudu, videl ich rodiť sa a umierať. Vždy boli pokorení, porazení. Ak nie ľudským protivníkom, tak Ním alebo Smrťou. Tá si nevyberala. Dnes si príde po Neho. Ale bude to vôbec smrť, keď je nemŕtvy? Ktovie... A bude to smrť, keď si ju vyberie dobrovoľne? Takéto a podobné myšlienky Mu vírili hlavou.

Možno prvých 500 rokov Ho to ešte bavilo. Lenže teraz... Ten neuhasiteľný smäd, tá samota a hlavne... Hlavne slnko! Chcel ešte raz vidieť slnečné lúče. Len preto sa na to odhodlal.
Zaváhal. Stojí to zato? Stojí! Už niet cesty späť. Ale... Nebude to bolieť? Spôsoboval si bolesť iným, vtedy ťa to netrápilo?, ozval sa hlas v jeho mysli. Áno, podstúpim to. Musím. Nie... Chcem!

Zletel dolu na čistinu, kde sa rád zjavoval pocestným. Teraz tam nikto nebol. Len ten vlk. Jeho dávny priateľ. Jeho JEDINÝ priateľ. Mocne ho objal. Vypadla Mu pri tom slza. Nikdy neplakal. Ani ako človek. Ale toto zviera... Bolo iné ako ostatné. Nebálo sa Ho. Ani ako malé vĺča, ani ako starý vlk. Preto ho mal tak rád. Ak vôbec dokázal mať rád.
Vlk vycítil, že jeho priateľ sa chystá navždy odísť. Bol nervózny, vrtel sa, nechcel aby ho opustil. Ale On bol rozhodnutý. Posledný raz ho pohladil po šedej srsti a opäť vzlietol.

Letel dlho, veľmi dlho, až do mesta. Tam sa usadil na vežu starej kaplnky, učupil sa priamo na kríž. A čakal. Pozeral sa po vrchoch, ktoré obkolesovali dedinu i mesto. Boli také mocné, také krásne. Prečo si to nikdy nevšimol? Mal iné starosti? Ktovie. V tom začalo to, na čo tak vytrvalo čakal.

Svitanie. Najprv len nepatrný lúč svetla, slabý nato aby mu ublížil. A potom... Mohutná akoby ohnivá guľa vystupovala ponad kopce. On slastne prižmúril oči. Ale len na chvíľu. Bol šťastný, šťastný ako nikdy. Svitanie bolo nádherné. Lúče slnka presvietili Jeho temnú postavu a On sa začal rozpadať na prach. Nie, smrť nebolela. Smrť Mu bola vykúpením.

A kdesi na čistine uprostred Karpát mocne a trúchlivo zavýjal starý vlk...
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama