Schádzame dolu svahom, ja - Alex, a kolega Mýval. Bolia nás nohy, sneh máme hádam v každej škáre, ale sme veselí. Dnes mám totiž meniny. Výplata je až o týždeň, ale Mýval mi rád popýta. Dáme si borovičku s horcom.
Z Alpine Baru nie je ďaleko do Turkisha. Tam už z diaľky vidím sedieť vlekára - rastamana so svojou partiou. Potrasie dredatou hlavou a blahoželá mi k meninám. "Blahoželám chlapovi s najkrajším menom v kalendári," hovorí a obaja sa smejeme, pretože aj on je krstným menom Alex. Podáva mi brčko, ktoré samozrejme neodmietnem.
Ja a Mýval vchádzame do Turkisha a za stravný lístok objednávam pivo. Prisadneme si vonku k vlekárovi - rastamanovi a jeho známym. Po chvíli mi trochu stúpne to všetko do hlavy a zavládne uvoľnenejšia atmosféra. "Nejaký si bledý," vraví mi vlekár - rastaman. Myknem plecom, je to predsa môj (a aj jeho) deň.
V autobuse naspäť domov rozoberáme všetko možné, od zvieracích zvukov až po hooligans. Keď už ja a Mýval vystupujeme, vlekár - rastaman nám podaruje pár šišiek. Ešte kým prídeme na stanicu, je ubalené. Boh žehnaj Mývalove rýchle prsty! Rýchlo pofajčíme a ponáhľam sa na vlak. Keď mi už začne jebať, zrazu ku okienku pristúpi Mýval a vraví: "Pánečku, to sú ale meniny!" Neostáva mi nič iné, len súhlasiť
Alex