Hnev náš každodenný

2. března 2010 v 20:49 | Alex |  Príbehy na dobrú noc
Občas si svoje výbuchy zlosti vôbec nepamätám. Keď do mňa Dana vtedy strčila, viem, že ma do rozpálilo do nepríčetnosti. Vravím jej, nech prestane. "Lebo čo?!", pýta sa ma a ja náhle neviem, čo povedať. Opakovane do mňa strká a provokuje ma. "Tak ma udri!", vyzýva ma.

Náhle STRIH a ja som niekde inde, desať metrov od tej skupiny dievčat s kamarátom Milom. Neviem, či som jej ublížil alebo nie. Pýtam sa na to Mila a on len zavrtí hlavou. Spadne mi kameň zo srdca. Do roztrasených prstov beriem cigaretu a Milo mi ju našťastie pripáli. Našťastie, pretože zapalovač by som asi v tej chvíli nevedel použiť.

Stávalo sa mi to už častejšie, no spomenul som si nato až vtedy, keď sa Svokra pýtala (kvôli práci), či nemám nejakú psychickú poruchu. So smiechom som si povedal, že iba návaly zlosti. Neskôr mi to už také vtipné neprišlo.

Pred dvoma týždňami som takto zmlátil jedného provokatéra. Nie som na to hrdý. Vytáčal ma celý týždeň a keď pohár pretiekol, BUM! Zase výpadok a len hysterická kolegyňa, ktorá na mňa kričí "Alex, prestaň!" Chalan mal vtedy slabý otras mozgu a ja môžem byť len rád, že bol príliš zbabelý nato, aby sa sťažoval u nadriadeného.

Devil mi raz povedala, že nebyť tejto mojej malej chybičky na krása, bol by som celkom fajn chlap. Podľa mňa to nie je len chybička, že sa pri zvýšenej agresii pomaly mením na Hulka. Je to obrovská chyba a musí sa to zmeniť. Ani Sue, mojej priateľke, sa to nepáči. Dofrasa, veď som v podstate pacifista, čo to má znamenať?

A býval som vraj celkom fajn chlap...

Alex
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama