Dvojtvár a Julietta

28. března 2010 v 19:21 | Alex |  Poviedky
Jedna polka tváre, tá krajšia, skúmala jej tvár. Bola tak nádherná... On nie. Mal tvár rozdelenú na dve časti takmer ako portrét Doriana Graya. Jedna odzrkadľovala jeho pocity, bola stará, zjazvená, vôbec nebola príťažlivá. Zato tá druhá... Tá bola mladá, večne mladá a krásna.
Ona nevedela, čo sa v ňom odohráva. Samozrejme, tá "horšia" tvár jej to mohla ukázať. To trápenie, tú bolesť, to sklamanie v jeho mladých a súčasne tak starých, skúsených očiach. Ale ona tú tvár vidieť nechcela. Zámerne sa pozerala do tej mladej tváre a on sa naschvál otočil tou krásnou polkou. Vždy vedel vycítiť, čo chce ona.

Bol Dvojtvár bytosť alebo človek ako my ostatní? To jej bolo jedno. Ale bol citlivejší než my.
Sklopil zrak... Vytiahol z vrecka tmavej košele cigaretu a zapálil si ju. Zhlboka potiahol. Už čakal pridlho. "Tak...?" spýtal sa nedočkavo. Julietta sa zapýrila. Bola už pripravená odpovedať? Čakal pridlho, zaslúži si to vedieť. Ale čo cíti on? Nie, nechcela to vedieť. Ale niečo ho trápi. Vedela to.

Dvojtvár si opäť potiahol. Vyčkával, ale nenaliehal. Julietta sa rozhodla odpovedať otázkou. "Wolland, a záleží na tom?" Usmial sa. Ona jediná ho nevolala Dvojtvár, ako by bol netvor. Pre ňu bol vždy Wolland.
Prikývol. Sťažka si vzdychla... Vychutnával to napätie ako najväčší sadista.

Znič tú kliatbu, prosím, myslel si. Bolo to kruté narodiť sa ako netvor a trpieť za to celý život. Ona to mohla zmeniť. Nevedela o tom, nepovedal jej to, pokazil by tým prelomenie kúzla. Opäť si potiahol, v izbe sa pomaly vznášal sladkastý dym.
V tom prehovorila. "Ja... ja ťa milujem, Wolland a nezáleží na tom, ako vyzeráš, ale na tom aký si. A si úžasný..." Znova sa zapýrila.

Dvojtvár sa prudko postavil, cigaretu zahodil na drevenú podlahu a pridusil ju topánkou.
Chytil ju za ruku, ich tváre zalial mesačný svit, ktorý sa vinul cez okno do izby. Dvojtvár vzrušene zašepkal: "Aj ja ťa milujem, Julietta..." Mocne si ju privinul k sebe a ich pery sa stretli. Akoby to trvalo celú večnosť. "Milujem ťa, milujem ťa, milujem ťa..." šepkala Julietta.
Náhle ju od seba jemne odstrčil. Mesačné svetlo akoby zrazu žiarilo silnejšie práve na jeho tvári. Tá stará, zjazvená polka sa začala vyjasňovať, vyrovnávať. Trvalo len chvíľu, kým bola taká krásna ako tá druhá, tá nádherná. Už to nebol Dvojtvár, kliatba bola zrušená.
Usmial sa na ňu. "Ako to...?" spýtala sa šokovane. Wolland si ju znova privinul. "To láska ma oslobodila." Julietta sa viac nepýtala. Bolo to ako v krásnom sne, nechcela sa prebudiť. "Milujem ťa, Wolland..."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Ivi Werwolfin Ivi Werwolfin | E-mail | Web | 8. července 2011 v 11:40 | Reagovat

Jéééééééééééj, aj ja chcem takého Dvojtvára stretnúť.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama